25 rokov hudobného festivalu Livin' Blues

Autor: Miroslav Daniš | 31.3.2017 o 6:30 | Karma článku: 2,32 | Prečítané:  170x

Livin' Blues XXV. 25 rokov bluesového festivalu na Slovensku, 25 rokov bluesového festivalu v Bratislave, 25 rokov v súradniciach nášho bytia, v našej pozemskej púti.

Tých 25 rokov je už nezanedbateľná časť našej existencie, je predeľom jednej generácie. Avšak v podmienkach bluesového (či rockového) diania na Slovensku určite úctyhodný počin a zjav výnimočný.

Ak som pri zamýšľaní sa pri jubileu 20-teho ročníka nášho, dovolím si tvrdiť, najväčšieho bluesového festivalu na Slovensku „ ...číslovka XX (20, dvadsať...) pri už tradičnom festivale Livin´Blues akosi nikoho nenechá chladným a či niekto chce alebo nie, je to jubileum a v našich podmienkach malého Slovenska, nie hocijaké. Vyvoláva to automaticky spomienky na roky minulé, vracia nás to späť až k jeho začiatkom, zachvacuje nás sentimentálnosť, atakujú nás emócie.  A to je dobré, príjemné. Tak ako vraví Kroko, mnohí z nás môžu mať z toho aj husiu kožu...“,  tak pri číslovke 25 husia koža naskakuje ešte viac a silnejšie, máme ju všade. A spomienky, ktoré vždy zostanú súčasťou nášho života, a teda aj toho bluesového, nás nástojčivo atakujú znova. Vynárajú sa krásne, entuziastické, pionierske začiatky, nielen organizátorov a interpretov, ale smerujú i na mnoho nadšencov a kamarátov bluesového praotca tohto festivalu, neúnavného Adiho (Adriána Pullmana), na neho samého, ktorému (sme) fandili a podávali pomocnú ruku, často krát aspoň v tej morálnej rovine. Všetko to vychádzalo z nášho vnútra, bolo to prirodzené, bolo to nefalšované a radostné. Bol to krásny pocit. Bol (a stále je) to proste BLUES...

Spomienky. Krásne opätovné prežívanie toho minulého, čarovného. Spomienky a poďakovanie tým, ktorí to tu všetko rozbiehali, ťahali, ktorí majú najväčší podiel na tom, že sa blues a blues-rock u nás a na našej hudobnej scéne, dúfajme, navždy zakorenil. Nejde  a nemalo by ísť o zásluhy, ale o skutočný prejav poďakovania organizátorom, interpretom a nadšencom a samozrejme aj vždy vďačnému publiku, týmto všetkým nezlomným ľuďom, ktorí sa za tie dlhé roky z tohto všetkého tešili a občerstvovali navzájom.          

Ťažko je asi spomenúť si na všetkých týchto pionierov a vymenovať ich. A nezabudnúť pri tom na niekoho. Ale určite sa nedá zabudnúť na mnohých z nich. Ostanú v našich mysliach a srdciach večne živý (pozor nezamieňať za paralelu s Leninom). Tak, ako som si spomínal pred 5-timi rokmi, tak kolobeh myšlienok a spomienok v prírode sa vracia. „...začal by som s nestormi na našej rockovej, či bluesovej scéne. Predovšetkým je to Koko so svojím Krokobandom. Človek a muzikant,  aspoň pre mňa, jednoznačne vyhranený, bez ktorého si našu blues-rockovú scénu už ani neviem predstaviť, človek a muzikant, ktorý svojimi postojmi a muzicírovaním dlhodobo dláždil cestu iným kapelám a interpretom, hoc o tom mnohí ani nevedia. Ďalším je určite Jožko Barina a jeho Meditation. Videl som a počul veľa jeho koncertov, väčšinou vždy vydarených. V spomienkovej mozaike sa vynára nezameniteľný Dežo Ursíni, ten rozhodne nemôže chýbať. Myšlienky a spomienky na neho už, bohužiaľ, smerujú do hudobného neba. Môžem v spomienkovom putovaní pokračovať ďalej cez Jana Liteckého Švedu, ktorí na svojom Víťaznom traktore viezol vždy osvedčených traktoristov – Paťa Kuzmu a morovú ranu Zola Vinceho, ktorým statočne sekundoval Boboš. No a Erich Boboš Procházka, fenomenálna stálica a samostatná kapitola na  tomto poli samozrejme nemôže absentovať, aj  so svojím razantným Electric Blues Bandom spoločne s Mirom Dvorským. K nim pribúdajú také zvučné mená ako Peter Bonzo Radványi, Otko Berežný, Jirko Vana, Fero Kessler, Feri Šajtoš, Andrea Karovičová, nezabudnuteľná a nezameniteľná Silvia Josifoska (spomínam si na jej prvé nesmelé vystúpenia u Čierneho havrana, kde som ju povzbudzoval výskaním a pokrikmi k jej milej osôbke „Koko Taylor, Koko Taylor“), nasledujú Peter Luha (považoval som ho za malého Deža Ursíniho z hľadiska jeho prejavu, autorstva, interpretácie a aranžmá),  Ivan Čeredejev a samozrejme legenda južanského rocku v našich končinách, kapela Hartus v slávnom obsadení Miki Kadlečík, Peter Žalman, Ďuro Černý s jej kontinuitným pokračovaním „bratov“ Žalmanov, teda Žalman Brothers Band s oboma Martinmi – Výbochom a Vargom a bubeníkom Erikom Krišákom. Nemali by sme zabudnúť (a ani nezabúdame) ani na zvolenskú ZVA s bratmi Červeňákovými a určite ani na jedného z najžiadanejších a výnimočných bluesmanov, svetobežníka Ľuboša Beňu. A takto by sa dalo ešte určite v téme osoby a obsadenia ďalej pokračovať a myslím si a dúfam, že aj bude.

Keďže sme vyrastali a plavili sa na spoločnej československej lodi, spomienky rozhodne smerujú jednoznačne aj k týmto „medzinárodným“ spoločným bluesovým vodám. Je to spomienkový príliv na vynikajúcich českých muzikantov a interpretov a úžasných kamarátov - nezabudnuteľná pražská kapielka Tucet s Petrami Jurkovičom a Hudecom, s Faustom a vynikajúcim spevákom a bavičom Marekom Hlavicom, doplnená skvelým harmonikárom Fričom. Nespomenúť si pri tomto všetkom na pražských Bluesberry s Petarom Introvičom, na litvínovských Blues Bujon s Bohušom Budinom by bolo neospravedlniteľným hriechom rovnajúcemu sa potopeniu Titanicu. A ak už spomíname na nestorov a stálice Introviča a Budinu, tak jedným dychom treba doplniť prepravovaný náklad spomienok o bluesovú mamu – Eržiku, či Ondřeja Konráda aj s jeho nákladom harmoničiek. No a vynechať a nenalodiť Bobeka, tak to by som si musel sypať popol na hlavu. Spolu s Petrou Bornerovou (a samozrejme ďalšími ich parťákmi) vždy rozkolísali naše bluesové duše (tak ako tomu bolo vždy, keď som mal možnosť byť pri ich skvelých plavbách so Zsoltom Bonko alebo pri medzipristátí výbornej kapielky Roadcaster v Bastione).

Nespomenul som ešte jedno meno. Zámerne. Nechal som si ho nakoniec. Ďuro Turtev. V mojich očiach je to človek, ktorý pre blues na Slovensku sa radí k tým ostatným nadšencom, interpretom a organizátorom (trnavská, „južanská“ či záhorácka bluesová flotila s ostrieľanými a bluesovými vetrami ošľahanými lodnými dôstojníkmi - Bonzo Radványi, Feri Šajtoš či Ľuboš Beňa), ktorí neúnavne smerovali a smerujú ručičku bluesového kompasu do našich bluesových prístavov a ktorí pre zdarnú bluesovú plavbu nielen v našich vodách naveslovali už toho neúrekom. Možno je to ovplyvnené tým, že som mal to šťastie byť od začiatku jeho bluesového pôsobenia v jeho blízkosti, že som bol do tohto krásneho obdobia raného blúzovania na Slovensku vďaka nemu vtiahnutý. Videl som jeho nezlomný entuziazmus a neutíchajúcu vieru v to, že blues sa zakorení v našich srdciach, že táto emotívna muzička rozprúdi našu krv a stane sa našou modlou a vierou, obohatí našu dušu. Cítil som a stále cítim jeho obrovskú charizmu a vnútornú silu, s ktorou sa skromne delí so svojím okolím a ktoré tak pozitívne ovplyvňuje. Vnímam ho ako neobyčajne stmeľujúci článok nielen na bluesovej scéne, ale čo je pre mňa ešte dôležitejšie, na scéne života. Vysiela pozitívne signály a jeho všeobímajúca pozitívna energia nás robí inými, lepšími. Je pre mňa Malým Veľkým Dalajlámom. Jeho kľud a pokoj , vlastne povedané jeho slovami – Kľud a piesok – je hlboko zakorenený aj v jeho skladbách, jeho citlivých textoch, je to cítiť v jeho prejavoch, v jeho interpretácii, jeho postojoch. Nie je úplne bežné, aby niekto sa tak nezištne delil o svoj muzikantský priestor a čas s inými hudobníkmi a v týchto súradniciach poskytoval priestor mladým, začínajúcim, či menej známym muzikantom vo svojich mnohých projektoch. Jeho B.B.Kingovské dýchanie na publikum, jeho nevtieravý a výborne zvládnutý frázovaný spev nás (teda aspoň mňa bezpochyby) unáša z rozbúrených vôd každodenného stresu a nepohody k brehom pokoja a očisty. Prižmuruje mi oči a otvára srdce. Ten pocit je nenahraditeľný, nezameniteľný, prirodzený a hrejivý. Rezonuje to vo mne ako dobro, cítim to vo všetkých bunkách svojho tela, moja duša vždy pookreje. Aj keď je odo mňa mladší, mám sa stále od neho čo učiť. Kiežby sme mali takýchto muzikantov a činovníkov v bluesovom hnutí čo najviac, ale čo je podstatnejšie a určite dôležitejšie – hlavne na tom našom rozháranom životnom poli. Ak by sa udeľovali nejaké ceny (v tomto súhlasím s Martinom Výbochom, že blues nie sú preteky, nie je to hod oštepom), teda ak by sa ja napriek tomu mala dať niekedy niekomu nejaká cena, tak ja by som ručičku bluesového kompasu nasmeroval aj na Ďura za jeho nezmazateľný, neodškriepiteľný a obrovský prínos k bluesu na Slovensku...“ Tiež svojou mierou a svojou „troškou“ do mlyna rozhodne prispel a prispieval k zdarnému smerovaniu Livin' Bluesovej lode.

No samozrejme spomienky sa vynárajú aj z tých vôd vzdialených, inostranných. Je to gejzír interpretov, sólistov, kapiel, ansámblov, zoskupení všetkých vekových kategórií a oboch pohlaví a je tak obrovský a emocionálne silný, že je to na potopenie hocijakej nákladnej lode. Boli tam mená toho najvyššieho kalibru, najvyššieho rangu, boli aj neznámi, či menej známi. Všetci však sa s plnou vervou podieľali na zdarnej plavbe roztáčaním bluesových turbín a motorov.

Nedá sa rozhodne zabudnúť ani na undergroundové podhubie daného festivalu v útrobách tejto bluesovej lode. Dlhá paluba v podpalubí so zadymenou kajutou nevyčerpateľného podpalubného inžiniera Stelu so svojím podmorským výčapom a mlsnou jednohubkovou kuchyňou nemohla obísť žiadneho skutočného fajnšmekra tejto bluesovej pravidelnej plavby, so všetkým, čo k tomu patrí. Stan The Man, keď zavítal do týchto prítulných útrob podpalubia (po opojení nadšeného publika svojím umením a následnom opojení seba samého v týchto nezameniteľných lodných priestoroch), vyslovil pamätnú vetu – „tak toto je skutočný underground“... Kapielka Stetson z Valašského Meziříčí bola tak unesená a opojená z tohto podpalubia, že ešte po skončení koncertu rozhúpavala svojím umením a interpretáciou z podpalubia túto bluesovú loď do skorých ranných hodín...

Dalo by sa spomínať...

Skláňam sa pred všetkými týmito nadšencami a bláznami, smekám svoj bluesový klobúk. Oponu však ale treba zdvihnúť predovšetkým a hlavne tomu, kto za všetkým tým stál a stále stojí. Tomu, kto varil v bluesovom hrnci, kto pripravoval ingrediencie do bluesového gulášu, kto to celé mixoval a servíroval menu s názvom Livin´ Blues. Menu s maškrtným predkrmom Rača Blues. Tomu, kto v neľahkých a niekedy až skoro nemožných podmienkach v súradniciach tejto Džamahírie (kde často neplatia žiadne pravidlá, kde tí, ktorí by mohli byť nápomocní a podporovať a propagovať takéto podujatia, tí, ktorí to majú vo svojej náplni a mali by kultúru podporovať, hádžu polená pod nohy, odvracajú sa chrbtom, sú zrazu hluchí, slepí a nemí) to celé spískal a má na svedomí. Nevieme si (tí ktorí to nerobíme) určite ani predstaviť, koľko úsilia a energie do toho treba dať, žiť s tým a žiť pre to každý deň, snažiť sa sizyfovsky zrealizovať a urobiť niečo nemožné. Toto všetko predsa len niekto dokázal. A dokazuje to už úctyhodných 25 rokov. A tým je osvedčený šéfkuchár a lodivod Adino Pullman aj so svojou osádkou. Samozrejme aj s množstvom na palubu pribratých sponzorov, spoločne s pasažiermi z SBS (Slovenskej Bluesovej Spoločnosti aj s jej troma prezidentmi – Jankom aj Liteckým aj Švedom) a prirodzene aj nás konzumentov, ktorí s potešením prijímajú miesto na palube tejto dlhoročnej, nepretržitej plavby.

Oslavná blúzová Óda na radosť by mala zaznieť aj pre Mikiho Kadlečíka, ktorý spolu s Buričom organizovali nezabudnuteľnú a neopakovateľnú Kominársku. Stali sa neodmysliteľnými blúzovými predskokanmi Livin´Blúzového doskočišťa.

Verím, že Adino ešte v plnej sile a v plnej zbroji bude úspešne ešte dlho stáť pri kormidle osvedčenej plavby s názvom Livin' Blues. Že na kapitánskom mostíku nás ešte mnoga leta preplaví cez tak príjemné a omamujúce bluesové vody a dopraje nám tú radosť a potešenie byť pri tom, byť účastníkom tejto plavby. Je len symptomatické, že z tejto dlhotrvajúcej, dlhoročnej plavby sme nikdy nemali morskú nemoc. Nehrozí. Naopak, bola vždy pohladením na srdci i na duši...

Tak - Do Zblúznenia priatelia

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

SVET

Sochy ničia na Ukrajine aj v Poľsku, pokračujú Američania

V Amerike sa šíri ničenie sôch z čias občianskej vojny.


Už ste čítali?