Kto je milovníkom zvierat

Autor: Miroslav Daniš | 5.4.2017 o 13:11 | Karma článku: 3,57 | Prečítané:  320x

Pravdepodobne od doby, keď si človek začal osvojovať svoje vlastnícke práva, jestvuje aj prirodzený antagonizmus

medzi skupinou vlastníkov a obhospodarovateľov lesov a skupín či organizácií majúcich vo svojej „pracovnej náplni“ záujem o ich prirodzených obyvateľov na jednej strane a návštevníkov predmetných lokalít, ochranárov a angažovanou verejnosťou v intenciách ochrany prírody a jej prirodzených záujmov na strane druhej. Ideálny stav medzi dvoma stranami barikády pravdepodobne nikdy nenastane a preto tu vznikajú trecie plochy.

Radím sa k tej druhej časti barikády (nie som členom žiadnej organizácie, či nejakého spolku – to len na upresnenie), som milovníkom flóry, a samozrejme i fauny a každá strata, nezmyselná a zbytočná, akéhokoľvek tvora, akejkoľvek bytosti ma mrzí a vháňa mi slzy do očí. A to každá strata spôsobená jednou (poľovníkom – lovcom) či druhou (domestikovaným miláčikom svojho pánečka) stranou spektra barikády. Ani jedno ani druhé by sa nemalo stávať a mali by sme sa snažiť o elimináciu takýchto prípadov.

V poslednej dobe sme však občas svedkami medializácie prípadov strhnutia srnčej zveri psami (domácimi miláčikmi) a následného ich radikálneho, fatálneho „potrestania“, či odstrelu „nebezpečného a neprispôsobivého“ medveďa, lovu na „premnožených škodcov“ diviakov, či „krvilačných“ vlkov.  O love raticovej zveri sa až tak nehovorí, tá sa loví asi v rámci „regulácie“,  v rámci „normy“. Médiá bravúrne šliapu na plyn. Držia neochvejne líniu senzáciechtivosti a sú verní svojej modle zlatého teľaťa za každú cenu. Väčšina negativistických informácií nevyvážených informáciami a pohľadmi z druhej strany barikády masíruje verejnú mienku a tlačí neznalých ľudí do pozície Zorov pomstiteľov. Úbohosť až demagógia šíriteľov, smola a bieda prijímateľov. Poľovníci – lovci sa stávajú hrdinami, záchranármi pred „škodnou“ a ochraňujú nás občanov, domáce a hospodárske zvieratá,  zachraňujú úrodu, zabraňujú škodám. Už menej (ak vôbec) sa hovorí o tom, že väčšina stretov s medveďom - týmito kráľmi slovenských hôr  s následnou zdravotnou ujmou je s poľovníkmi a lesnými robotníkmi - drevorubačmi, že diviaky sa neustále približujú k ľudským obydliam preto, že ich (a nielen ich – aj tú raticovú zver) nezmyselne poľovníci prikrmujú (a to ešte v blízkosti týchto obydlí), že predátori – vlci potom prirodzene a logicky idú v ich šľapajách, že občas strhnú aj nejakú ovcu, bez následnej informácie, či salaš bol strážený vycvičenými ovčiarskymi psami, že odstránením prirodzeného predátora našich hôr – vlka, narastajú stavy iných druhov (nevadí, bude väčšia možnosť odstrelov)... Ale čo už, pustenie takejto informácie do éteru nie je ničím bombastické, nezvyšuje sledovanosť, nepriťahuje reklamných partnerov, nezvyšuje zisky. Čo tam po nejakom zvierati. Po slušnosti, po morálke, po dodržiavaní zákonnosti. Dalo by sa samozrejme pokračovať, argumentovať, diskutovať. Nehovoriac už ani o tom, že najnovšie si chlapci chcú zastrieľať aj do kamzíkov a do rysov... Pánske huncútstvo...

Na to aby takto mohli poľovníci – lovci konať (aby nedošlo k nedorozumeniu – nepaušalizujem, nie každý poľovník je rozhodne lovec) si to posvätili zákonom. Všetci dobre vieme, aká je tu silná poľovnícka loby, koľko takýchto pánov v zelených mundúroch s kamizolkou sedelo (a asi aj sedí – ak im to kpt. Danko povolí) v našom parlamente, že takýmto bol aj predošlý „náš“ prezident. Potom asi nie je veľkým problémom si odsúhlasiť to, čo potrebujeme.

Aj takú reguláciu. Už som alergický na slovo REGULÁCIA. Ak už poľovníci či poľovnícke združenia existujú, medzi ich činnosti by mala rozhodne a predovšetkým patriť láska ku zvieratám a starostlivosť o zver v ich zverenom revíri, aby tam spokojne a bez stresov žila v ich prirodzenom prostredí a v prijateľných podmienkach, nielen jej „regulácia“. Mali by si uvedomiť, že tým, že ju prikrmujú (či si to už pripúšťajú alebo nie, skutočne je naša Matka Príroda tá najrozumnejšia a najdokonalejšia vykonávateľka (aj) regulačných procesov a udržovania rovnováhy), túto rovnováhu narúšajú. Ak to však človek vo svojej rozpínavosti a egoizme prestáva rešpektovať a svojím megalomanským správaním úmyselne narúša túto rovnováhu, tak mu príde mnohokrát vhod, že sa do polohy regulačného faktora štylizuje on sám.

Štylizácia do láskyplnej polohy  k týmto tvorom sa razom mení na chtíč. Pod kepienkom tohto dojemného vírusu lásky dochádza k uspokojovaniu svojich najnižších pudov. Svoje „šťastie“ je razom postavené a založené na nešťastí druhých. Štylizujeme sa  do pozície pána tvorstva - rozhodovať, riadiť, riešiť, vynášať súdy. Bez akejkoľvek pokory a úcty k životu druhých, bez akejkoľvek pokory a úcty k prírode vôbec.

Láska k zvieraťu sa razom zmení na lásku na tanieri. Nuž darmo, láska ide cez žalúdok. Často sa dozvedáme, ako „poľovníci opäť plesali“. Ako plesali nad špecialitami z diviny, akým kulinárskym zážitkom bol pre mnohých diviak na šípkovej omáčke a srnčie ragú. Predpokladám, že daný diviak či bezbranné srnky nevyrástli žiadnemu poľovníkovi v záhrade, že ich nepestujú v lesných škôlkach, že nepadajú pečené z neba. Medzi strhnutou zverou a bez milosti a bez mihnutia oka zastreleným nevinným tvorom nevidím žiaden rozdiel. V tomto kontexte kladiem preto otázku správcom lesov, ich obhospodarovateľom či rôznym záujmovým združeniam, či nie je prirodzenejšie a prioritnejšie vnímať les a jeho prirodzených obyvateľov aj inak ako „svoje“ pracovné teritórium a či nie je dôležitejšie zamýšľať sa nad potrebami a právami „lesných obyvateľov“ a pripúšťať si aj iné hodnoty a funkcie lesa ako tie „vaše“.

Nie je mi totiž jasné, ako niekto, kto sa štylizuje do polohy starostlivého baťka o zver, pertraktuje k nej dokonca kladný vzťah, ba deklaruje lásku k nej, v predstieraní týchto atribútov vynesie vzápätí nad ňou ortieľ a pošle ju za najbližším stromom bez akéhokoľvek náznaku ľútosti do zvieracieho neba. Je to choré, schizofrenické. Nečestné, nemorálne,
neetické, neľudské. Neviem, ale myslím si, že každý poľovník so svrbiacim prstom na spúšti, v ktorom ešte zostala aspoň štipka empatie, morálky a súcitu s prírodou, by si mal rovnako ako napr. mäsiar na bitúnku či „drevorubač“, po „svojom akte“ spytovať svedomie.

Samostatnou kapitolou je pes v lese. Tieto „pravidlá“ sa teda týkajú aj ohľadne možnosti odstrelu voľne zabehnutého psa (bez viditeľného obojku, či označenia) do „ICH“ teritória. Zámerne píšem ICH, pretože pomaly už všetko je poľovný revír, na všetko takéto územie sa vzťahuje „ich“ zákon.

Paušalizovať psov apriori ako nepriateľov a nebezpečných tvorov, ktorí do lesa nepatria, a keď, tak len na vôdzke a s náhubkom a masírovať verejnú mienku o „zločinnosti“ nespratných a zurvalých psov a dláždiť si tak cestu na násilné vysporiadanie sa s nemými tvárami, je scestné, nesprávne a nespravodlivé voči nim. Vytesňovať niekoho, kto tu bol pred nami a ktorý je bytostne s prírodou spätý, je len úbohá arogancia človeka, ktorý sa vo svojej spupnosti a malosti štylizuje do polohy pána tvorstva. V čom je človek lepší, múdrejší, tolerantnejší ? V tom, že si osopil toto právo?

Trochu to prifarbím a použijem metaforu (ktorú lingvistickí a filozofickí puristi nevedia stráviť) - aj ten pes je len človek. Alebo ináč - človek nie je jediné zviera, ktoré myslí, ale je jediné, ktoré si myslí, že nie je zviera. Aj on (pes) ako každý iný živočíšny druh či ktorýkoľvek organizmus má svoje potreby a požiadavky, aj on má právo na plnohodnotný život rovnako ako človek. Jeho skutočným domovom je príroda a, samozrejme, les ako jej súčasť. To, že ho človek začal „poľudšťovať“, zatvárať, obmedzovať, degenerovať a vnucovať mu svoj štýl života, nie je jeho voľba ani chyba. Vždy sa bude riadiť svojou genetikou a pudmi. Nie preto, aby ubližoval, ale preto, že je to u neho prirodzené a stále rovnaké po tisícky rokov. Lenže všemocný a neomylný človek to chce zmeniť, vtesnať ho do košiara strojovej poslušnosti a šablónovitosti. Venčenie psa v lese na vôdzke je pre neho asi také úžasné, ako keď vás niekto zoberie na zmrzlinu, nútiac vás ju lízať cez sklo, presviedčajúc vás o tom, že je to príjemné, správne, potrebné a bezpečné.          

Samozrejme, že aj človek musí mať a má pri bezproblémovom spôsobe života určité pravidlá, mantinely. Treba sa do nich vtesnať. Ináč by sme mali dočinenia s anarchiou. Takisto aj ten spomínaný psík. Mal by mať výchovu, výcvik, mali by sme ho učiť tým ľudským“ pravidlám. Keď sa však zabehne, neznamená to ešte, že je to hneď neprispôsobivý a krvilačný pes baskervilský. Vtedy je tu však všemocný zákon, ktorý nemá zľutovania, ktorý sa hodí. Apropo, aký sa volí postup, ak sa natrafí na pytliaka? Aplikuje sa rovnaký meter ? ( Len tak mimochodom – pes vie uloviť len chorého jedinca. Aby ich ulovil viac a ešte zdravých, tak na to musí byť už svorka. Ale psími obeťami sú skoro vždy len jedinci, mimo akejkoľvek svorky. Naproti tomu pytliak žiadnu svoju svorku nepotrebuje, dokáže vykántriť celé stádo aj sám). A keďže metóda jedného metra sa neuplatňuje (ani by to nebolo správne a humánne), prečo je diskriminovaný bezbranný tvor a je mu upierané jeho bytostné právo na prežitie svojho života, aj keď nikoho nijako neohrozuje (maximálne „isté“ záujmy, ale aj to je spochybniteľné, pofidérne). Nezmyselné a ničím racionálnym nepodložené fatálne riešenie je podľa mňa obyčajná vražda. Moje uši zachytili v éteri už aj iný, podstatne expresívnejší výraz – terorizmus na zvieratách. Nuž, vyberte si. Tak či onak, je to smutné, strašné a bolestivé. 

Vráťme sa však k meritu veci. Tak ako som proti strhnutiu zveri svojim miláčikom, takisto nesúhlasím s jej zabíjaním pod kepienkom regulácie či z iných dôvodov (mimochodom, veľmi zaujímavé by bolo porovnanie počtov strhnutej zveri domácimi miláčikmi a tých nevinných „kusov“, ktoré poslali poľovníci – lovci, či pytliaci na pravdu božiu). My sa starajme o svojich miláčikov, o svojich členov rodiny, vychovávajme ich a usmerňujme a nedovoľme im páchať zbytočné obete a poľovníci nech poľujú a strieľajú na asfaltové holuby.

No a na záver som si nechal chuťovečku. Priam metodický, ukážkový učebnicový príklad skutočného milovníka zvierat. Natrafil som na „oslavný“ článok „Najhodnotnejšie zviera sezóny – srnca zastrelil poľovník z Čuňova a získal ocenenie

(http://m.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/zivotne-prostredie/najhodnotnejsie-zviera-sezony-srnca-zastrelil-polovnik-z-cunova-a-ziskal-ocenenie.html?page_id=344387), kde si každý môže dosadiť svoju odpoveď, ktorú som nastolil hneď na začiatku. Nedá sa ináč, len z neho zacitovať „ ... Máme tu jednu mimoriadne silnú trofej srnca, uloveného v Čunove, dosiahol hodnotu 152 bodov, čo znamená hodnotnú zlatú medailu srnca, a to je veľmi vzácne pre túto prímestskú oblasť Bratislavy,“ povedal pre médiá predseda Obvodnej poľovníckej komory v Bratislave Jozef Turza. Šesťročného srnca, ktorého úspešný poľovník z Čunova zastrelil 16. mája 2016, sledoval niekoľko dní. „Už bol na maximálnom vrchole, bol už v kulminácii, silnejšiu trofej by už nezískal, o rok by bol už spiatočník,“ uviedol pre TASR Puhovich... „

Nemôžem si pomôcť, ale pre mňa je to zvrátenosť najväčšieho rangu. ONI niekoho zastrelia, pripravia o život, a to len z plezíru a ich vlastného nezmyselného chtíča a ešte sa s tým celému svetu chvália a vystavujú seba aj akúsi trofej „ na obdiv“. To snáď už ani nemôže byť pravda. Niekoho bez mihnutia oka pripravia o život len pre akúsi „trofej“, ktorú si zavesia niekde na stenu – a na dôvažok ešte to aj všetci z tohto „krúžku šikovných rúk“ ocenia. Čo je toto za spoločnosť, čo sú to za pravidlá, keď je toto umožnené.

Nemôžeme sa však, bohužiaľ, veľmi čudovať. Deje sa to „všade a vo všetkom“, celá spoločnosť je chorá a pokrivená, korupčná a korumpovaná, bez akejkoľvek úcty k právu a morálke, bez obyčajnej a prirodzenej pokory, bez skromnosti a slušnosti, sme do toho denne vťahovaní a zaplavovaní špinou, valí sa to na nás zo všetkých strán. Niet toho, kto by zatiahol záchrannú brzdu, kto by určil správny smer a apeloval na nepomýlený rebríček hodnôt. Snáď by prvým krokom mohlo byť vytvorenie ďalšej inštitúcie k Ústavu pre zdravie národa - Ústav pre duševné zdravie národa alebo aspoň niektorých jednotlivcov. To síce zbytočne zmarený život akejkoľvek bytosti už nevráti, ale možno by sme mohli zachrániť tie ďalšie. A samozrejme eliminovať nebezpečných a duševne chorých jednotlivcov z ríše človeka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová: Išla som do niečoho, čo sa doteraz nikomu nepodarilo

Som športovkyňa, ktorá sa nikdy neuspokojí s tým, čo dosiahla, hovorí slovenská slalomárka.

KOMENTÁRE

Soros píše pre SME. O takzvanom Sorosovom pláne

Rozhodnutie, ako riešiť migračnú krízu, robia priamo členské štáty EÚ.

KOMENTÁRE

Rok 1998: Keď Mečiar urobil národu jedinú službu

Najviac pomohol tým, že odišiel.


Už ste čítali?