Les sa vychováva sekerou

Autor: Miroslav Daniš | 19.4.2017 o 9:50 | Karma článku: 5,79 | Prečítané:  575x

Kedysi sme vošli do lesa a bola tma. Terazky prídem do lesa a les nikde... Alebo v tom lepšom prípade, ako výstižne vraví jeden priateľ z môjho okolia, „víta“ nás „transparentný“ les...

Všetci, čo máme radi prírodu a snažíme sa v nej načerpať nové sily a pozitívnu energiu, s úctou, láskou a pokorou sa do nej vždy radi vraciame. Je to pre nás rozprávkový svet, oáza pokoja a radostí, ríša ...

Ale vytriezvenie býva rýchle a kruté. Pokoj a čarovný svet je razom prerušený roztrpčením, smútkom i hnevom nad neúctou, bezohľadnosťou a aroganciou k prírode i k jej návštevníkom. A to tými, ktorí stále nechápu a pravdepodobne ani nikdy nebudú, že tá príroda nepatrí iba im, ale nám všetkým. Tými, ktorí sa nesnažia pochopiť, že les nemá len funkciu zásobárne drevnej hmoty, ale, a to hlavne v Lesoparkoch či chránených krajinných oblastiach, prírodných rezerváciách či národných parkoch, aj a predovšetkým funkcie rekreačné, športové, rehabilitačné či estetické a krajinotvorné. Tými, ktorí vo svojich urbariátoch sú vedení a riadení „vyššími princípmi“ svojich chorých lesných hospodárskych plánov. Je farizejské a pokrytecké na jednej strane sa tváriť, že všetko robíme preto, aby  bol Lesopark (či CHKO...) tým, čo z jeho štatútu mu vyplýva, ale na druhej strane sa k nemu chováme, ako k lesu hospodárskeho určenia. Poctivejšie by bolo priznať farbu, a neskrývať sa so svojou hospodárskou činnosťou v daných lokalitách za vzletné termíny a pomenovania lesných území.

Denne som v lesoch našich Malých Karpát (samozrejme aj inde, v iných našich pohoriach – Strážovské vrchy, Malá Fatra, Vysoké i Nízke Tatry, Západné Tatry...). V zime, či v lete, za pekného, či daždivého počasia, vo fujavici i za slnečných dní (nielen lesník nepozná zlé počasie). Peši, na bicykli či na bežkách. A vidím. A často krát musím zatlačiť aj slzu. Vidím, že okrem stôp jej prirodzených obyvateľov (prírody) je tu bohužiaľ nespočetne viac stôp necitlivého a neohľaduplného prístupu človeka k nej. Na to si na pomoc „privoláva“ všetky možné výdobytky techniky a využíva rôznorodé technológie ba dokonca i chémiu už aj beztrestne a arogantne dokonca aj v národných parkoch na jej drancovanie a devastáciu. Na nezmyselné výruby i niekde aj holoruby. Každý, každučký boží pracovný deň nové a nové „odtlačky“ ozrutánskych mechanizmov a to vonkoncom nielen na lesných účelových komunikáciách, ale i na turistických chodníkoch, či hrebeňovkách. Okrem spomínaných „milovníkov a ochrancov prírody“ sú tu samozrejme ešte aj iní výtečníci s motorovými vozidlami, terénnymi džípmi, na motorkách, či najnovšom hite novozbohatlíkov – štvorkolkách, ktorí v dôsledku absencie zdravého rozumu si dané územia zamieňajú za pretekárske dráhy, autodromy a rôzne rallye, ktorí samozrejme bezproblémovo a beztrestne brázdia dané terény. Stále sa im, bohužiaľ, darí mastiť si svoje ego. Až moc. A to aj za pomoci zložiek, ktoré majú na to priamy vplyv. Stále je to o tom istom, platí to všeobecne, v ktoromkoľvek teritóriu.

Tí, ktorí sa prsia a štylizujú do polohy obhospodarovateľov a súčasne i ochrancov lesov a prírody, ich najviac devastujú. Asi všetko za „účelom ochrany prírody a lesa“, ktorí „ONI“ potom odborne obhospodária (výsledkom sú do neba naložené nákladniaky lesnými a majestátnymi obrami, „rozorané celiny“, neustále novovznikajúce tak pre „ošetrovateľov“ prepotrebné zvážnice, erózie pôdy po nespočetných výruboch a stopách ťažkých mechanizmov, nepriechodné húštiny po zarastených výruboch, devastácia a vysychanie studničiek, poškodený alebo zničený koreňový systém neumožňujúci v takomto dezolátnom stave zadržať tak prepotrebnú vlahu, následné povodne, neodpratané zvyšky ťažby ale i  odpadkov a plastových obalov z pohonných hmôt pre mechanizmy, i „pohonných hmôt“ v sklenených obaloch pre drevorubačov v lesoch, ale bez akejkoľvek hanby či výčitiek svedomia i na turistických chodníkoch, každodenné ohne lesných robotníkov a spaľovanie haluziny i kmeňov - tam bezpečnostné predpisy z hľadiska požiarov neplatia ?, zničené biotopy atď. atď., miestami až mesačná krajina) ...

A nemuselo by tomu tak byť. Stačilo by mať len ten cit pre prírodu, mať srdce, ktoré bije pre ňu. Nevytvárať si neustále na svoj obraz a pre svoju činnosť tak pre prírodu devastujúce zákony, ktoré v konečnom dôsledku sú aj tak často krát obchádzané, modifikované a znásilňované rôznymi internými nariadeniami, výnimkami, či hospodárskymi plánmi. Vymenovanie častí území za národné parky, prírodné rezervácie, chránené krajinné oblasti či lesoparky nie sú len slovnými hračkami, rétorickými cvičeniami a samoúčelným prikrášľovaním verbálnych prejavov, ale objektívne podloženými poznatkami a skutočnosťami ohľadne zachovania prirodzených území, prírodných skvostov a nádherných scenérií, vzácnych biotopov v nich, ako i fauny, ktorej sú prirodzeným domovom. A to aj z hľadiska zachovania týchto hodnôt aj pre ďalšie generácie a odovzdania tohto nádherného dedičstva tým, ktorí prídu po nás. A nie žiť iba pre túto chvíľu, pre tento okamih, či pre myšlienku ako z toho „lesa niečo mať“. Takto vymenované a odsúhlasené časti území majú svoje neodňateľné stupne ochrany, svoje „pravidlá hry“, ktoré treba neustále rešpektovať a dodržiavať a to nielen vtedy, keď sa nám to hodí. A nepodliehať tlaku rôznych záujmových a nátlakových skupín, ktoré svojím materialistickým ponímaním „svojho“ konzumného sveta abstrahujú od akýchkoľvek hodnôt spojených s prírodou a životným prostredím a riadia sa čisto ekonomickými pravidlami trhu s kritériom zisku za akúkoľvek cenu ako jediným „hodnotovým“ kritériom (niet snáď, bohužiaľ, lepšieho a názornejšieho príkladu ako súčasný osud našich Vysokých a Nízkych Tatier a ich transformácie z Tatranského Národného Parku na Tatranský Národný Lunapark a „ekonomických vlkov a šeliem“ parazitujúcich na ich smutnom príbehu). Tieto územia nie sú zo zákona hospodárskymi územiami, ale, a to treba mať stále na pamäti, územiami z hospodárskych činností vyňaté, alebo v značnej miere od týchto činností oslobodené. Preto kritizujem a nesúhlasím s lesnými hospodárskymi plánmi v nich, preto je „môj problém“ aj ťažba dreva (nielen) v nich za používania aj ťažkých mechanizmov. Pri rúbaní lesa predsa nestrácame len stromy, ale to má podstatne širší dopad. Narúša sa biodiverzita, ničia sa biotopy, stresuje sa zver. Na hospodársku činnosť sú určené a „pestované“ lesy s hospodárskym zameraním a medzi tie všetky  predtým uvádzané územia nepatria. Preto práve naopak volám po dodržiavaní a ctení si zákonov, ktoré tu majú opodstatnenie z hľadiska ochrany prírody (napr. Zákon o ochrane prírody a krajiny, Zákon o životnom prostredí) a nerobiť si z nich trhací kalendár, resp ich „suplovať“. Preto sa nemôžem stotožniť s tými spomínanými LHP v daných lokalitách, preto volám po ich zmene, či odstránení. Ak je niečo predsa choré, zlé, nesprávne, tak sa musím snažiť to zmeniť, musím vyjadriť svoj postoj a nebyť ľahostajný a apatický.

Les to nie sú rozhodne len stromy. Je to zložitý prírodný ekosystém. So svojimi zákonitými prirodzenými procesmi, s nespočetným množstvom druhov flóry i fauny, ktoré sa navzájom ovplyvňujú, dopĺňajú, vyvažujú, sú a žijú v symbióze. Nechce sa mi veriť, že v Žiline to na škole neučia, že je to tam len „čistá drevárina“. Kde však sú tí čestní, poctiví, vzdelaní, rozumní lesníci, keď to u nás vyzerá tak, ako to vyzerá... Prirodzené procesy a ekosystémy nevymyslel, ani nevytvoril človek. On je len ich súčasťou. To, že sa snaží stále niečo regulovať, usmerňovať, len umelo narúša to, čo vymyslela a vytvorila príroda. A to, že sa takto správa a v danom okamžiku nevidí hneď dopady svojej iracionálnej činnosti, neznamená to, že sa chová a postupuje správne. Ekosystémy majú totiž svoju zotrvačnosť. Ono nás to časom dobehne. To si môžeme byť istí...

Človek sa neustále štylizuje do polohy, že všetkému rozumie a na všetko má patent. Ale mocnejšia, múdrejšia a schopnejšia ako on, je predsa len príroda. Ona vie „ako na to“, má „recepty“ overené mnoho miliónov rokov potvrdené praxou. Do toho súdku spadajú aj lesné územia, stromy, celá fauna a flóra, ktoré tu boli, aj keď tu človek nebol. A vedela si to „ošetriť“ svojpomocne. Nikto to neriadil, nemenežoval, neurčoval. Pochopme, že aj les, príroda má obrovskú samoobnovovaciu schopnosť, ku ktorej človeka naozaj nepotrebuje. Len človek vo svojej chamtivosti a „premúdrelosti“ si myslí svoje.

A rozhodne nejde len o lesy, ako o významný krajinný prvok. Platný  zákon o ochrane prírody a krajiny jasne definuje významný krajinný  prvok  - ...významný krajinný prvok je taká časť územia, ktorá utvára charakteristický vzhľad krajiny alebo prispieva k jej ekologickej stabilite, najmä les, rašelinisko, brehový porast, jazero, mokraď, rieka, bralo, tiesňava, kamenné more, pieskový presyp, park, aleja, remíza ... s mnohými funkciami  -biokoridor, refúgia druhov, stabilizácia mikroklímy, rekreačno – oddychová zóna ... No došlo už aj na brehové porasty. A nielen tak ledabolo. Za účelom štiepky masovo, hromadne, nekompromisne. Výrub niekoľkých hektárov brehového porastu sa nazve veľkodušne „likvidáciou náletu a vrátením do pôvodného stavu“. Aké jednoduché a samozrejme potrebné. Nevraviac už jedným dychom aj o „odbornom“ orezávaní stromov (organizáciami, ktoré o tom nemajú ani páru) so smutným výsledkom zničených stromov...

Samozrejme, ak to „veci“ môže pomôcť, tak človek so svojimi objektívnymi poznatkami môže byť nápomocný. Ale nie agresívny, bezcitný a bezohľadný. Môže sa podieľať v určitých prípadoch na zachovaní, ochrane a obnove prírodných území, ale len v miere citlivej a na to nevyhnutnej. V súlade s prírodnými zákonmi, s nefalšovaným a úprimným vzťahom k prírode, s rešpektom ku skutočným hodnotám a s láskou v srdci, ktoré bije pre prírodu a ktoré otvára našu dušu pre ňu.

V súvislosti s  prírodnými a pravdepodobne aj prirodzenými procesmi (veterná smršť) vo Vysokých, Nízkych Tatrách, na Orave, vo Fatre atď. (2004) som svojho času napísal určitú zovšeobecňujúcu úvahu, ktorú si tu dovolím zopakovať : „Nemôžme na prírodu (planétu Zem) tvrdo aplikovať len ekonomické kategórie a tomu podriadiť aj svoje „egoistické“ správanie. Problém treba chápať v kontexte a to, že ľudstvo nie je vlastníkom tejto planéty (a ani iných) a nemôže na ňu a jej jednotlivé časti a lokality uplatňovať princípy súkromného vlastníctva v zmysle absolútneho nakladania s týmto „majetkom“ podľa našej ľubovôle. Planéta Zem, pôda, vody, lesy, moria, oceány, celá flóra ale i fauna v tomto zmysle slova nepatrí nikomu z nás, akokoľvek by sme mali na to akýkoľvek „papier z katastra nehnuteľností“. Tým, že tento papier máme, znamená, že daný pozemok, urbariát, les, lokalitu máme z hľadiska histórie tejto planéty a jej obyvateľov len v akomsi prenájme za účelom nezameniteľnej potreby zachovať toto dedičstvo do budúcnosti, pre ďalšie generácie. Môžeme a musíme z hľadiska vlastníctva obhospodarovať tieto „destinácie“ podľa toho najlepšieho vedomia ale i svedomia. Nemáme ani morálne ani etické právo túto planétu drancovať, nech by to bolo akokoľvek ekonomicky výhodné. V tomto prípade musia jednoznačne platiť iné princípy a zdravý rozum. Nemôžme predsa na úkor trvalého zničenia dedičných hodnôt flóry a fauny preferovať krátkodobé ekonomické výhody. Sme povinní hľadať iné cesty a spôsoby  pre rozvoj daných lokalít a uplatňovať metódy, ktoré sú v symbióze s prírodou. Treba si už raz uvedomiť, že človek nie je pán tvorstva a vesmíru, ale je tu len na „výlete“. Nemôže a nesmie preto zničiť to, čo mu umožňuje absolvovať toto krásne životné dobrodružstvo. Pre takéto postoje si však treba otvoriť srdce a to srdce musí biť pre prírodu. Ak toto nebude „vyšším princípom“, nebude „onedlho“ nič. Treba si uvedomiť, čo je prioritné a čo, resp. kto je sekundárom. Ak človek bude chcieť v tomto „boji“ stáť na stupni víťazov, tak neostáva nič iné, len si uvedomiť biblické, že „prví budú poslednými“ so všetkými tragickými dopadmi a dôsledkami.

Samozrejme, že záleží na každom z nás, na každom jednotlivcovi. Na našom hodnotovom systéme, na preferovaní nepomýleného rebríčka hodnôt a princípov a od toho sa odvíjajúcich našich postojov a postupov. Nemôžme sa donekonečna alibisticky schovávať za kritériá zisku a zhŕňanie materiálnych statkov za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom pod kepienkom „dojemnej“ starostlivosti o ľudí a prírodu. Ak si toto ľudstvo, teda my všetci neuvedomíme, nastupujeme na cestu do pekla“.

K tejto tematike prebehlo pred časom aj spoločné celoslovenské turné tvorcov filmu „Znovuzrodenie lesa“ a zástupcov petície „Stromy, o ktoré sa nemusíme báť“. Cieľom spoločného turné bolo iniciovanie diskusie o zmene legislatívy SR tak, aby aspoň 2 % slovenských lesov boli chránené pred motorovými pílami, chemickými postrekmi, motorovými vozidlami a ďalšími zásahmi v ich prirodzenom vývoji.

Tvorcovia filmu a zástupcovia petície zdôrazňovali, citujem :

kvôli neustálemu udeľovaniu tisícok výnimiek zo zákona sa aj v najprísnejších prírodných rezerváciách realizujú lesohospodárske zásahy a dochádza k nezvratným poškodeniam lesnej pôdy, nedotknutej prírody a najmä dlhodobému ničeniu flóry aj fauny. Považujeme to za prejav neúcty k prirodzeným procesom v zraniteľných prírodných rezerváciách a tento stav za neuspokojivý v kontexte ochrany prírody, aká sa dodržiava v susedných krajinách a v Európskej únii ... Film Znovuzrodenie lesa prináša názory, v ktorých dominuje úcta k prirodzeným procesom prírody a vážne obavy pred  krátkozrakými riešeniami, prenášanými z umelých hospodárskych lesov aj do národných parkov a najprísnejších rezervácií. Tieto zásahy majú dlhodobé dopady a  môžu nezvratne zmeniť podobu slovenskej krajiny“, koniec citátu. Nechceme si to osvojiť, nechceme sa poučiť. Bohužiaľ, stále sa postoje na opačných stranách barikády nezbližujú, naopak problémy sa prehlbujú. Každodenných bolestných príkladov je viac ako dosť.

A preto znova zopakujem : v tomto kontexte kladiem otázku správcom lesov a tvorcom zákonov, či nie je prirodzenejšie a prioritnejšie vnímať les aj ináč, ako „svoje“ pracovné teritórium a či nie je dôležitejšie pripúšťať si aj iné hodnoty a funkcie lesa ako tie „vaše“. Neviem ako vy, ale myslím si, že každý „drevorubač“, v ktorom ešte zostala aspoň štipka empatie, morálky a súcitu s prírodou, by si mal rovnako ako napr. mäsiar na bitúnku, či poľovník so svrbiacim prstom na spúšti po „svojom akte“ spytovať svedomie.

Treba si už raz uvedomiť, že človek nie je pán tvorstva a vesmíru, ale je tu len na „výlete“. Nemôže a nesmie preto zničiť to, čo mu umožňuje absolvovať toto krásne životné dobrodružstvo. Ak nezačneme hneď, v tomto okamihu, si vážiť zdravé životné prostredie, ak nebudeme si ho chrániť, ak sa nebudeme v tomto kontexte starať aj o zelené pľúca tejto planéty, ak nezastavíme nezmyselné výruby, väčšinou motivované len mierou zisku, ak toto nebude „vyšším princípom“, nebude „onedlho“ nič. Ak nás nebudú zaujímať všetky ostatné atribúty zdravého života, a to nielen pre človeka, tak sme len pasažiermi na lodi absolútneho egoizmu. Čo však s týmito časovanými bombami a nástražnými mínami na poli životného prostredia, čo s tou našou planétou, čo s tou faunou i flórou ? Niekto musí kričať. Zatiaľ je to akoby však stále hlas osamotených tvorov na púšti. Je mi smutno z osvojeného postoja súčasného sveta -  "po mne potopa"...Psy štekajú, karavána ide ďalej...

Tak sa pýtam, čo sa musí stať, aby sme si  uvedomili pasce, ktoré neustále kladieme a spamätali sa. Zatiaľ to akosi nechce ľudstvo brať, je nám dobre vo svojom konzumnom spôsobe života. Namiesto toho, aby sme sa zamysleli a učinili zadosť zdravému rozumu a životu pre svojich obyvateľov (a v súčinnosti s vládami ostatných krajín sveta pre celé ľudstvo), prioritou  záujmov sú zisky, HDP, financie, čísla ...Príroda, zdravie a zdravé životné prostredie, ako inak, je odsunuté na vedľajšiu koľaj. Tak ako tie úbohé stromy. Nemé a nevinné. Ale aj keď nemé, s obrovskou schopnosťou vypovedať nielen o svojom smutnom osude, ale aj o smutnom osude nás všetkých, nielen ľudí.

Je to všetko v našom myslení, v nastavení našich priorít, v našich hodnotách. Trvalo udržateľný rozvoj (obľúbená fráza „mocných“) a trvalo udržateľný život sa bohužiaľ pri súčasnom ponímaní a prevedení konzumného spôsobu života dostali do vzájomného, antagonistického protikladu. Ten „udržateľný rozvoj“ tvrdo a úspešne valcuje udržateľný život.

Moje zamyslenie, môj pohľad vychádza z lásky, úcty a k obdivu k prírode a našej pokore k nej. Preto ma strašne bolí a trápi, keď sa jej ubližuje, ak človek ako „pán tvorstva“ sa stavia do pozície a polohy neomylného a najdokonalejšieho tvora tejto planéty a neochvejného vládcu a dirigenta všetkého a všetkých. A v tom je ten „náš“ problém, aby si človek uvedomil, že nad prírodou nemôže a nedá sa zvíťaziť, práve naopak, musí sa s ňou naučiť žiť v súlade, harmónii a symbióze.

Záverom by som chcel povedať len toľko, že mi ide len a len o to, aký svet po sebe zanecháme. Svet v ktorom ničíme, devastujeme a intoxikujeme život udržujúce systémy Zeme, alebo svet, v ktorom sa budeme dôstojne snažiť o obnovu váh spravodlivosti, nakoľko dnešný svet je svetom prehlbujúcej sa nerovnováhy a disproporcií. Predstava roztáčajúcej sa špirály konzumu v prostredí limitovaných zdrojov Zeme je podľa mňa a mnohých iných scestná a k šťastiu nevedie. Sú chvalabohu medzi nami aj takí,  ktorí, či už intuitívne alebo vo svojom videní sveta a budúcnosti upozorňujú na možné nebezpečenstvá, príkoria a chybné správanie najväčšieho a najagresívnejšieho dravca na tejto planéte - človeka. "Väčšinovou“, globálnou spoločnosťou sú však, bohužiaľ, zatiaľ úspešne zaraďovaní do okruhu šarlatánov, pomýlencov, podvodníkov...

Peter Sabo, ochranár, vraví. „Chcem žiť v štáte, v ktorom vládne spravodlivosť, v štáte pre občana, v ktorom budú politici služobníkmi a nie chytrákmi, ktorí sa snažia občana každú chvíľu prekabátiť. Chcem žiť v štáte, ktorého predstavitelia sa budú starať o to, v akom stave zanecháme potomkom túto krajinu, v štáte, ktorý dokáže ochrániť svoje prírodné aj kultúrne dedičstvo a nedovolí ho zhumplovať. Chcem žiť v štáte, v ktorom keď ktokoľvek povie svoj názor, odpoveďou mu nebudú vyhrážky. Chcem žiť v štáte, v ktorom kresťanské cnosti – viera, nádej a láska nebudú iba prázdnymi ornamentami. ... Slušní ľudia s rôznymi svetonázormi sa môžu stretnúť v bode, ktorý veľké postavy ľudských dejín označujú slovami „žiť v nádeji“. V nádeji, že dobro, láska a pravda existujú a zlo nezvíťazí“. A ja sa k jeho vyznaniu pokorne pripájam.

Nuž mali by sa všetci tí, ktorí sa takto necitlivo správajú k tejto planéte a ju drancujú a vykorisťujú, zamyslieť, či fetiš peňazí je tou jedinou a prioritnou hodnotou v našich malých dejinách. Pretože keď bude posledná ryba ulovená, posledná rieka otrávená, posledný strom vyrúbaný, vtedy zistíme, že peniaze sa zjesť nedajú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rokovania zlyhali, štrajk chcú pritvrdiť. Čo čaká Volkswagen

Výroba bude podľa odborov zastavená aj cez víkend, ďalší termín vyjednávaní si s vedením nedohodli.

ŠPORT

Slováci vyškolili majstrov Európy. Akú majú šancu postúpiť?

Z druhého miesta postúpi iba najlepší tím.


Už ste čítali?