Fauly vrcholového športu

Autor: Miroslav Daniš | 24.4.2017 o 10:27 | Karma článku: 4,37 | Prečítané:  614x

Už dlhé roky vravím, že šport, teda profesionálny šport, šport na vrcholovej úrovni,  už nie je športom. Stal sa z neho geopolitický nástroj, štátna doktrína. A predovšetkým výnosný biznis.

Na všetko toto sú, či už vedome alebo nevedome, zneužívaní „športovci. (Aj) „športom“ sa presadzujú  svoje mocenské záujmy, dokazujú sa ním „úspechy“ krajiny, „správnosť nastúpenej cesty“, buduje sa ním image krajiny.  Deje sa to, bohužiaľ, vo všetkých športových odvetviach, vo všetkých krajinách. Športovci nastupujú do tohto vlaku, prijímajú účasť na tejto špinavej hre, sú za to dobre platení. Spätne za toto choré divadlo prinášajú svojim „chlebodarcom“ obrovské, nehorázne zisky. Morálka, etika, fair-play vypadli z hodnotového systému na oboch stranách. Vlastne to vypadlo aj na strane tretej – na strane diváckej. Vieme totiž, že sa tak deje a napriek tomu sme stále ochotní sa na to pozerať, navštevovať športové podujatia, zúčastňovať sa toho a vlastne týmto svojím postojom legalizovať tento stav. Lebo, ak by sme sa týmto praktikám obrátili chrbtom, ak by sme protestovali, ak by sme na to poukazovali, pranierovali to a upustili by sme od takto pošliapaných ideálov športu, ak by nebola návštevnosť, ak by nebola sledovanosť, tak by nebolo komu prezentovať „svoje úspechy“.

Nepaušalizujem, nehádžem všetkých do jedného vreca. Ale podľa toho, čo sa občas prevalí (a to je vždy len omrvinka), je vidno, že je niečo zhnité v štáte dánskom. A možno nie len niečo, ale pravdepodobne bude toho omnoho viac. Je to choroba, ktorá bujnie a je živená nesmiernou korupciou, egoizmom, pretvárkou, dosahovaním víťazstiev s následnou prezentáciou úspechov za každú cenu a akýmkoľvek spôsobom.  „Športovci“ (či si to už uvedomujú alebo nie) sú len nástrojom pre neadekvátne a nemorálne zisky ich chlebodarcov, ktorým ani v najmenšom nejde o šport, o jeho čistotu a ideály, ale len a len o peniaze (money, money, money), nehľadiacich absolútne na spôsob a akými cestami sa k nim dostanú.  Klamú, zneužívajú, podvádzajú. Mega príkladov z posledného obdobia je neúrekom – a nejedná sa len o atletiku a o Rusko –  je v tom FIFA (Blater, Platini, Beckenbauer a ich vydarený kolektív), cyklistika (Amstromg a celá plejáda cyklistov  zo „športovej“ éry pred ním i po ňom), vzpieranie, zápasenie, je to – a mohli by sme pokračovať, príkladov je bohužiaľ neúrekom..., a nejedná sa len o stav súčasný (z minulosti známe a osvedčené praktiky „víťazstva socializmu“ v NDR – plávanie, atletika...). A čo je najhoršie, ako sa ukazuje, všetko je umožnené a posvätené orgánmi, ktoré jednotlivé odvetvia športu zastrešujú a ktoré by mali dbať o jeho čistotu. A čo je už úplne zvrátené, tak sú v tom namočené dokonca jednotlivé vlády, štátne orgány, krajiny. Všetci sú v tom. (Aj Mara je v tom...). Svojho času som mal možnosť uvidieť nový český film Fair Play režisérky Andrei Sedláčkovej s hlavnou postavou Judit Bárdos zo zákulisia dopingovej atletiky v Československu v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ktorý podáva obraz o štátom riadenom dopingovom programe u nás – je to len jeden z mnohých príbehov a dokumentov. Smutný a odstrašujúci príbeh. Príbeh, ktorý sa v rôznych mutáciách pomaly objavuje už vo všetkých profesionálnych (vrcholových) športových odvetviach a všade, vyzerá to tak, že pomaly už na celom svete.

Okrem dopingu nastupujú na scénu aj ďalší hráči pôsobiaci v tomto neférovom duchu. Sú to často rozhodcovia. Arbitri, ktorí bez bázne a hany s ľahkým srdcom vykonávajú dobre zaplatenú nadprácu a ovplyvňujú výsledky „športového“ zápolenia v prospech vopred naordinovaného scenára „mocných“ a tých, ktorí rozhodujú o tom, ako to má dopadnúť. Sú to rôzne „športové“ komisie, ktoré od zeleného či inou farbou natretého stola dávajú jasne najavo, odkiaľ vietor fúka. Na scénu nastúpil samozrejme aj taký „prepotrebný“ fenomén na športovom poli (bez ktorého by sme si určite nevedeli športové súťaže ani predstaviť) - rôzne stávkové kancelárie s možnosťou stávkovania na všetko, všetkých a všade. A keďže ide o pekné balíky peňazí (ktoré už asi nikomu nesmrdia), dá sa z týchto stávkových obrovských ziskov kúpiť všetkých tých bez chrbtovej kosti  a dosiahnuť to, čo je ich cieľom – nabaliť sa na „čestnom a coubertinovskom férovom športovom zápolení“.

Tým, že sa na tom zúčastňujeme, dávame tomu zelenú. Preto som dlhodobo upustil zúčastňovať sa na tomto podvodnom divadle a profesionálny šport ma nezaujíma. Radšej sa pozriem na chlapcov (či babulky), ešte možno neskazenú mládež, ktorí športujú pre zábavu, pre radosť a s prirodzeným oduševnením. Je len na nás, či dovolíme, aby aj oni nepodľahli a neboli zošrotovaní týmto neúprosným súkolím biznisu, ktorý pokrivuje a ničí šport. Všetko, čo sa na tomto poli deje, je možné len preto, že to spoločnosť umožňuje, že spoločnosť je chorá. A vyzerá to tak, že celý svet už je chorý, že sa na kravskú riť (pardon za výraz) obrátil. Prečo by to potom malo v športe byť iné, prečo by to tam malo fungovať ... Obrovská frustrácia... Frustrácia tou špinou, ktorá čiastočne občas vypláva na povrch a i tým, že sa stále len "hrá o to", aby sa nedostala von celá.

Ak niečo šport (a to je jedno či vrcholový alebo nevrcholový), ale vlastne každá naša činnosť potrebuje (predsa len šport je len nadstavbou (zábavou) nad základnými ľudskými činnosťami), je čestnosť, úprimnosť, sebareflexia, etika, morálka, pokora, návrat ku skutočným a overeným hodnotám. Akákoľvek iná cesta je len dláždením cesty do pekla. Tí, čo svojou činnosťou dokázali niečo veľké, úžasné, veľkolepé, stávajú sa vzormi a obdivujeme ich. Vzormi a ideálmi predovšetkým pre mladých ľudí, juniorov a samozrejme deti. Ale predkladať im vzor, ktorý svoje úspechy a slávu založil na nečestnosti a neférovosti, je scestné, nemorálne a nesprávne. Predsa len vidina „úspechu“ a cena a sila peňazí je veľa krát taká, že všetko to čestné a férové dokáže zvrátiť. Tým, že sa peniaze stali jedinou a zásadnou "hodnotou" tohto pomýleného sveta, ktorá formuje naše bytie, našu ctižiadosť, povyšuje zištnosť nad nezištnosť, neznamená, že sa tomu treba podriadiť a brať to ako fakt a proti tomu netreba bojovať.

Samozrejme musíme začať od seba. Mali by sme si ujasniť, čo chceme, aké hodnoty chceme vyznávať, čo je pre nás prioritné. Či sa chceme (naivne ?) na tom zúčastňovať, sledovať, drukovať, fandiť, nechávať sa zaťahovať do tohto súkolia farizejstva, pretvárky, podvodu, čo s pravidlami férovej hry nemá nič spoločného a teda vlastne týmto naším fanúšikovaním odsúhlasovať a posväcovať amorálnosť takto nám servírovanej zábavy a divadla, alebo nejakým svojím postojom či činmi vyjadríme náš protest a nesúhlas s takto nastavenými (ich) „pravidlami“.

Je na každom z nás akú cestu si vyberie. Ja som sa rozhodol. Je množstvo iných aktivít ako sledovanie, či dokonca realizovanie profesionálneho (vrcholového) športu. Ten amaterizmus, ktorý tu kedysi bol a chvalabohu stále ešte je, je to, čo ma napĺňa, obohacuje, prináša uspokojenie. Je to nefalšovaná, úprimná radosť z takéhoto športovania, eufória a neopísateľné krásne pocity zo skutočného a úprimného športu, z turistiky, z pobytu v prírode, z tej úžasnej a nefalšovanej  slobody v majestátnych horách. Bez okázalého záujmu médií, verejnosti, bez publika. A hlavne bez dopingu, bez neférových praktík, bez absencie morálky.

Nepotrebujem to (praktiky a klamstvá prerastené do takéhoto „športu“) k môjmu životu. Nepotrebujem byť klamaný aj na tejto úrovni. Myslím si, že sme klamaní v bežnom, každodennom živote dosť a systematicky.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.

PLUS

Ukázala, ako to chodí v slovenských pôrodniciach. Jej film chceli zakázať

Nedôstojné. Také sú u nás podmienky pre budúce rodičky podľa režisérky.


Už ste čítali?