Ľahostajnosť naša každodenná

Autor: Miroslav Daniš | 16.3.2018 o 15:27 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  501x

Z nespočetnej množiny ľudských vlastností ma najviac iritujú dve – ľudská hlúposť a ľudská ľahostajnosť.

Keďže s tou prvou asi toho veľa nenarobíme (už taký velikán a múdry človek a to rozhodne nielen v českých zemepisných šírkach, Ján Werich, vravel – že nad ľudskou hlúposťou sa nedá zvíťaziť, ale netreba prestať s ňou bojovať) a ostáva nám s ňou teda len ten nekonečný boj, tak s tou druhou je to ale úplne inak. Ľudská ľahostajnosť je „nebeská“ brána pre všetkých tých, ktorí o nej vedia a ktorí s ňou kalkulujú. V rámci takto pre nich vytvoreného nedozierneho koridoru môžu bez akéhokoľvek odporu či korigovania meniť chod našich malých ale i veľkých dejín. Často krát to ani nezaregistrujeme, alebo si to uvedomíme, až keď je neskoro, keď už je po funuse. Alebo si to aj uvedomíme včas, ale nereagujeme, nerobíme nič preto, aby sme veci či udalosti menili, hoci s nimi, s ich vývojom nesúhlasíme. A to len preto, že sa nás to bezprostredne netýka. Začíname dvíhať hlavu, protestovať, hľadať riešenia, až keď sa sami stávame súčasťou deja, sme osobami s obsadením v „ich“ scenároch, v „ich“ réžiach. A pomôžem si opäť múdrym a nezabudnuteľným Jánom Werichom, keď v nadčasovom filme o vzájomne prepletených cisároch a pekároch, ktorých majstrovsky stvárnil tento kumštír, umelec i „filozof“, sa jednoznačne predostiera – „prominout se dá ledacos, ale když se nám sáhne na majetky ...“. A presne tak, až keď sa nám siaha na majetky, keď sa nás to už bezprostredne týka, keď sme nejakým spôsobom obmedzovaní, keď je nám krivdené, keď nás klamú, okrádajú, vstupujú nám do života, do našich spální či obývačiek, keď nám odopierajú to, načo máme právo a nárok, keď sa stávame len bábkami v ich divadelných predstaveniach, zrazu precitáme, začíname sa ozývať, protestovať, brániť sa. Ale dokiaľ to tak nie je, sme ĽAHOSTAJNÍ, apatickí, chýba nám akákoľvek solidarita, absentuje v nás empatia a morálka. Nevieme, resp. sa nechceme zasadiť, postaviť za niečo, o čom síce vieme, že je správne, že to má zmysel, že je to správny smer (a terazky rozhodne nemyslím SMER...) len preto, že je nám košeľa bližšia ako kabát, že naše osobné výhody a pohodlný, konzumný spôsob života nám bezvadne vyhovuje, že sa nás to bezprostredne netýka, tak teda načo...

Nuž teda nato, aby sme sa mohli ráno s kľudom a čistým svedomím pozrieť do zrkadla, nato, aby sme si uvedomili, že nemusíme všetko robiť len pre seba, či pre svoj najbližší rodinný okruh, nato že po nás prídu ďalší a ďalší, že lož, pretvárka, chamtivosť, farizejstvo nie sú tými hodnotami, ktorými by sme sa mali nechať zviesť a viesť, nato, že láska, čistota, pokora, morálka, úprimnosť, pravda a čestnosť sú nielen míľnikmi našej doby, tohto nášho vymedzeného času, ale že rovnakými a ozajstnými míľnikmi boli aj v dobách minulých a budú aj v budúcnosti. Samozrejme len za predpokladu, že sa o to svojimi postojmi a činmi postaráme a že tento štafetový kolík v podobe týchto skutočných hodnôt odovzdáme našim deťom, vnúčatám, ďalším pokoleniam. Že týmito našimi postojmi preberáme spoločnosť a mlčiacu väčšinu z letargie, apatie a ľahostajnosti. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že je tento „boj“ stratený. Nie pre tých statočných a odvážnych ľudí, ktorí s vervou a odhodlaním tento boj sa snažia úspešne vybojovať a snažia sa ho doviesť do súradníc zdravého rozumu, ale hlavne pre všetkých tých ostatných, rovnako zmýšľajúcich, ale i pre tých „zaspatých“. Lebo týka sa to, či si to už uvedomujeme alebo nie, nás všetkých.

Na takúto „bojovú“ vlnu som naskočil aj ja. Keďže ma trápia veci verejné, keďže som človek bytostne spätý s prírodou, keďže sa snažím chrániť flóru i faunu, keďže neznášam klamstvo, podvody, pretvárku, sofistikované „divadlo pre chudobu“, keďže sa riadim skutočným hodnotovým systémom a keďže nie som k týmto veciam ľahostajný, prispievam, aj ja svojou troškou do mlyna. Či už na úrovni záujmu o ochranu prírody či ochrany ovzdušia, na úrovni ochrany zvierat, na úrovni vecí verejných v rovine komunálnej či celonárodnej. Snažím sa ne neduhy a nedostatky z môjho uhla pohľadu upozorňovať blogmi, príspevkami do diskusií, postrehmi, podporovaním rôznorodých petícií, oslovovaním (ne)kompetentných úradov a úradníkov, rozposielaním nespočetných e-mailov...Tak troška samozrejme sledujem aj odozvu na moju (a rozhodne nie len na moju, nemusím si rozhodne mastiť svoje ego) túto činnosť, na to či sa niekto chytí, pridá, zaujme (hoci aj protichodné) stanovisko, či sa s tou našou ľahostajnosťou niečo deje. Bohužiaľ musel som ešte do nedávnej minulosti sklamane konštatovať, že moc nie. Vlastne vôbec nie. Vždy sa vtedy pýtam, čo sa musí stať, aby ľudia precitli, prebrali sa. Aby si všetci konečne uvedomili, že v dnešnej civilizovanej dobe je tlak verejnej mienky (ak teda upustíme od radikálnych riešení) asi jedinou správnou,  možnou a reálnou alternatívou v tomto sizyfovskom zápase. Až na malé množstvo „statočných“ bolo však všetko stále po starom.

Keďže celým výsledkom takéhoto "verejného" snaženia bez akejsi podpory „verejnosti“ z hľadiska riešenia daných záležitostí a posunu a snaženia vyriešenia problémov (som bol značne sklamaný a frustrovaný neaktivitou a neangažovaním sa občanov a obyvateľov) je to len Don Chichotovský boj s veternými mlynmi. Ale myslím si, že sa za tieto zásadné veci oplatí tiahnuť do boja a neuspokojiť sa s plavbou v zabehnutých, stojatých a kalných vodách.

Každý má neodnateľné právo sa slobodne rozhodnúť, čomu bude venovať pozornosť, v čom sa (ne)angažuje, akú formu „prejavu“ si zvolí, čo sú jeho priority, aké sú jeho záujmy, či bude alebo nebude ľahostajný, apatický, čím sa bude zaoberať, čo považuje za správne, čo je dobré, čo vylúči zo svojho zorného poľa. A to je dobre, to treba rešpektovať. Nikoho nemožno do ničoho nútiť. Už sme (alebo aspoň by sme mali byť) vnútorne slobodní. Prejav našej vôle by mal byť v súlade s touto slobodou.

Ja som sa v rámci mojej vnútornej slobody rozhodol takto...

A som nesmierne rád, že sa verejnosť konečne zase po dlhšom čase prebúdza, že sa tiež rozhodla, že sa ľudia stávajú aktívnymi občanmi, že už nie sú ľahostajní, apatickí. Že si opätovne uvedomujú, že majú právo aktívne vstupovať do vecí verejných, že sa môžu podieľať na smerovaní našich malých či veľkých dejín. A to rozhodne nielen pri voľbách. Že vždy majú právo vyjadriť svoj názor a postoj.

Keď som si kládol otázku, čo sa musí stať, aby  sme sa prebrali konečne z tej letargie a ľahostajnosti, ani v najhoršom sne ma nenapadlo, že tým spúšťačom, tým skutkom (ktorý sa bohužiaľ stal) bude smrť dvoch mladých ľudí - Janka a Martinky. Nech je nám to memento (aj) v tom, že ak by sme neboli my všetci slušní ľudia a občania tohto štátu tak dlho ľahostajní, nemuselo k tomuto ohavnému činu, k tejto nesmierne smutnej udalosti dôjsť. Aj my máme svoj podiel viny, aj my si nesieme v tomto prípade svoj kríž.

Verím, že svojou občianskou angažovanosťou dosiahneme to, že mocní budú robiť len to, čo im my dovolíme...

K Smädu a iným veciam Neľahostajný Hroch Šimi

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?