Teda aspoň z tých skôr narodených. A tí s vyšším dátumom narodenia, ak to nečítali, si to môžu prežiť (samozrejme zase aj spolu s nami) on-line v každodennom súčasnom živote. 24 hodín denne, nonstop, kontinuitne, nepretržite. Prežívali sme to v ére boľševika, prežívali sme to aj v nie tak dávnej ére mečiarizmu a prežívame to aj terazky, keď Mečiarov žiak predbehol svojho učiteľa.
Moc zachutila, moc nepustí. Túžba po nej valcuje všetky princípy demokracie, morálky, etiky, slušnosti, pokory. Dokonca valcuje už aj záujmy vlastnej strany (ale to je ich problém), víťazí len osobný chtíč a egoizmus. Dotyčný pán, neúnavný, snaživý zväzák a birmovaný komunista (nemá ten pán bordel v hodnotách ?), ostal a ostáva i naďalej verný svojím ideálom všemohúceho a nenahraditeľného, je posadnutý mocou. Nič mu pre každodenné presviedčanie seba samého, že je tomu tak a tak to má byť a tak to aj bude, nie je sväté a rúca všetko, čo mu stojí v ceste. Stále má však (bohužiaľ) dosť svojich verných, či už z vlastných radov, alebo z radov jeho prisluhovačov – Harakterov a Kapitánov s titulom Plgr., ktorí v podobnej túžbe po moci a ochrane svojich „čestne“ nadobudnutých majetkov neúnavne kolaborujú s ním a neštítia sa rovnako ničoho... Ktorí si úplne a bez škrupúľ sprivatizovali Slovensko a z občanov, ktorým tento štát ukradli, si spravili rukojemníkov...
A tak teda vyvstáva otázka, čo sa musí stať, aby sa to zmenilo, Aby ľudia (nie tí „jeho“), aby národ „povstal z popola“, precitol a obrátil kormidlo týchto dejín. Aby sme sa postavili na obranu skutočných hodnôt, na obranu pravdy a čestnosti. Teraz na tom našom Slovensku rezonuje víťazstvo Petry Vlhovej (k čomu jej každý, kto sa zaujíma o šport, samozrejme blahoželá (a určite sa s ňou zase odfotí aj premiér...)) s patričnými komentármi, že Petra postavila Slovensko na nohy. Ak toto dokáže postaviť Slovensko na nohy (čo je fajn), nerozumiem tomu, že to čo sa tu deje na našej politickej scéne (s dopadom na všetkých občanov) v podaní chlapcov z koalície, nedokáže to Slovensko na nohy postaviť aj v tomto prípade. Už dávno sme mali stáť na nohách, na námestiach (to je asi to jediné, z čoho majú ešte aké také zimomriavky a čoho sa boja) a brániť princípy demokracie, ústavnosti a morálky. Pretože títo vydarení koaliční chlapci pošliapavajú všetko, za čo sme v 89-tom bojovali, za čo sme chodili na námestia. Za čo sme chodili na námestia aj po tom a za čo chodíme aj v súčasnosti. Pošliapavajú pamiatku Jána a Martiny, ktorí rovnako nebojácne a odvážne bojovali za tieto hodnoty a princípy.
Chlieb a hry. Toto fungovalo od nepamäti a funguje to doteraz. Petrine víťazstvo je krásne. Ale dokážme aj my, že vieme víťaziť a že v tomto boji ide podstatne o viac ako o víťazstvá na športovom poli.
Neviem, čo sa ešte musí stať, aby tento národ konečne precitol. Keďže už sa stalo toľko a stále sa deje. Ako to, že to (podľa prieskumov verejnej mienky) cca polovičku občanov tohto štátu nepresvedčí, že ich nepresvedčí a neotvorí im oči a uši žiadna kauza, neprávosti, podvody, rozkrádačstvo, farizejstvo, klamstvo, štetky na najvyšších poschodiach slovenskej politiky, mafiánske praktiky, ba ani vražda nevinných ľudí, resp. sú ku všetkému ľahostajní a apatickí. Ak to však necháme tak, na tie námestia sme chodili úplne zbytočne.
Doteraz sme jednali slušne. A stále som za cestu slušnosti. Len treba jedným dychom dodať, že slušne sa dá jednať len so slušnými ľuďmi...
Čo sa ešte musí stať, aby sme precitli a pochopili ...