Na Slovensku po slovensky II

Autor: Miroslav Daniš | 2.4.2019 o 8:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  463x

Na Slovensku po Slovensky II je len akýmsi voľným či ďalším pokračovaním môjho „zárezu“ do našej slovenskej prírody uvedeným pod názvom „Na Slovensku po slovensky“ :

https://miroslavdanis.blog.sme.sk/c/500675/na-slovensku-po-slovensky.html

Ale samozrejme nielen tohto blogu, ale i množstva mojich (a rozhodne nielen mojich) ďalších postrehov a skúseností z našich zemepisných šírok. A tak číslovka II použitá v názve sa samozrejme tým, že tých devastačných zásahov do našej prírody každodenne pribúda ako na bežiacom páse a kauza strieda kauzu, môže, bohužiaľ, aritmeticky navyšovať na III, IV, V..., vlastne ju možno nahradiť výrazom n+1. 

Tá naša príroda, životné prostredie  a zdravý rozum dostávajú denne na frak. Sme s tým konfrontovaní či už on-line a live alebo informáciami z mailov, diskusií, z internetu :

Či už sú to niekdajšie naše skvosty – národné parky (dnes bohužiaľ už len národné lunaparky) :

https://www.aktuality.sk/clanok/678869/statni-ochranari-chcu-povolit-tazbu-v-poslednych-nevytazenych-lesoch-v-nizkych-tatrach/

alebo celé kedysi krásne doliny :

Najkrajšia dolina Slovenska je vyklčovaná: FOTO Ivanov zážitok pobúril tisícky ľudí, kam to speje?!

https://www.topky.sk/cl/10/1782413/Najkrajsia-dolina-Slovenska-je-vyklcovana--FOTO-Ivanov-zazitok-poburil-tisicky-ludi--kam-to-speje--

atď., atď. Sú to len zrnká z deštrukčnej mozaiky, ktoré rozoberajú našu prírodu a ničia životné prostredie. A nedá sa to zastaviť. Resp. to nevieme zastaviť. Lebo tých „našich ľudí“ je všade neskutočné množstvo. Nie sú len v najvyšších poschodiach prehnitej a skorumpovanej politiky, prokuratúry, súdnictva i polície, ale sú i v iných orgánoch štátnej a verejnej moci, na úradoch, v samosprávach. Chobotnica má svoje chápadlá všade, má dostatočné množstvo aj svojich chobotničiek. Dôkazom toho je fakt, ako to s našou prírodou, lesmi, riekami, ovzduším, so životným prostredím vyzerá. Sme z toho všetci, ktorým toto nie je ľahostajné, už značne frustrovaní, vyčerpaní, ale stále veriaci, že raz musí nastať bod zlomu. Netreba to vzdávať, treba tento boj viesť ďalej. Na „politickom“ poli sa karta už začína pomaly obracať. Aj vďaka nám – občanom, ktorí konečne precitli, aj vďaka takému bojovníkovi, akým je Igor Matovič (aj keď mnohí z jeho metódami nemusia súhlasiť) (ale samozrejme i mnohí ďalší – advokát Roman Kvasnica, Veronika Remišová, Andrej Bán, investigatívni novinári okolo Mareka Vagoviča, Janka Kuciaka neslobodno opomenúť ...). Neúnavne odhaľuje a poukazuje na kauzy a prešľapy „našich mocných“, ide do toho a nevzdáva to. Bez toho ich nezlomného nadšenia a úsilia by sa všetko ako doteraz pekne potichúčky zametalo pod koberec, s už zľudovelým dovetkom „skutok sa nestal“. Obdobne nezlomným a permanentným bojovníkom s neobyčajným entuziazmom na enviro poli je Rudolf Pado, ktorý by si za svoje úsilie a svoju dennodennú mimoriadne záslužnú prácu vyslúžil pomník ešte za svojho života (samozrejme aj tu je množstvo ďalších, ktorí s vervou idú do toho – Juro Lukáč, Maňo Huba, Erik Baláž, Katka Šimončičová...). Práca environmentalistov a Ruda Pada zvlášť, je však podstatne ťažšia, nakoľko nemá ani zďaleka takú mediálnu podporu a publicitu, ani oporu vo verejnosti. Je (sú) vlastne „sám vojak v poli“. Ak by sme na tom poli politickom potrebovali aspoň 100 takých Igorov, tak na poli enviro minimálne 200 takých Rudov. A to len na odhalenie toho bahna, tej špiny, ktorá v týchto sférach je a ktorú oni svojou činnosťou odkrývajú. Na vyčistenie tohto Audiášovho chlieva na slovenský spôsob treba ale už nás všetkých, všetkých slušných, morálnych a poctivých občanov tohto štátu. Aby sme sa už raz a navždy zbavili týchto „našich ľudí“, týchto Zmatečných v ženskom či mužskom vydaní. Aby sme ich spoločnými silami poslali keď už nie rovno do basy, tak aspoň na smetisko našich dejín...

Ale to nesmieme byť ľahostajní, apatickí :

(Ľahostajnosť naša každodenná :

https://miroslavdanis.blog.sme.sk/c/479455/lahostajnost-nasa-kazdodenna.html)

V sobotu, tak ako každú poslednú marcovú sobotu za posledných 10 rokov, sme si opäť pripomenuli Deň Zeme hodinovým vypnutím svetiel. Pripomenuli sme si, že ak chceme prežiť, ak chce ľudstvo prežiť, musí opäť začať žiť v súlade s prírodou. Ešte dôležitejšie však je, aby sme si uvedomili, že ak tomu tak má byť, tak KAŽDÁ hodina na tejto (ešte stále) modrej planéte musí byť našou HODINOU ZEME. Aby sme si osvojili múdrosti starých indiánov, zhrnutých v reči náčelníka Seatlu – „Jsme části země“.

Aj vďaka Rudolfovi Padovi a podobným spriazneným dušiam v tých našich zemepisných šírkach nádej ešte stále žije. Zvlášť, keď v osobe a programe našej novej prezidentky, pani Zuzky Čaputovej, nachádzame enviro oporu v tejto pre ľudstvo, nielen pre to naše Slovensko, tak dôležitej a zásadnej otázky.

Verím, že tomu tak bude a aj na eko vlne zavejú nové, svieže a čerstvé vetry, ktoré rozdúchajú eko pahrebu v každom z nás...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Jakub Benko

Mazurek ma inšpiroval. Prešlo ma to v Osvienčime (odomykáme)

Videl som ho usmievať sa na kremačné pece.


Už ste čítali?