Mení sa situácia teda aj tu a to bohužiaľ stále k horšiemu. Aj keď sa prijímajú rôzne opatrenia, tak tých opatrení nie je nikdy dosť. A hlavne, keď ľudia sú ako sa ukazuje nedisciplinovaní, nezodpovední, až egoistickí. Bez empatie, solidarity. A v tejto súhre nepriaznivých okolností vyvolávajúcich synergický efekt hlavne nemáme čas. Jedine ako s tým bojovať sú tvrdé a aspoň ako tak účinné opatrenia. Zavádzania ich ex-post, s oneskorením, až po sérii devastačných udalostí vedú krajiny a hlavne ich obyvateľov do záhuby, dávajú epidémii a vlastne už pandémii nezadržateľný rozmach a nekontrolovateľný vírusový rozlet.
Situácia je mimoriadne vážna a mimoriadne situácie vyžadujú mimoriadne riešenia. Nie sme už v stave, kde vieme všetko a s ľahkosťou ukočírovať, kde sa vieme riadiť bežnými a zaužívanými pravidlami a zákonmi normálnej civilizovanej doby. Sme v dôsledku koronavírusu a jeho agresii inde. Sme vo „vojnovom stave“. A tomu musia odpovedať aj adekvátne či už preventívne a keď bude treba aj represívne opatrenia. Ukazuje sa, že všetko zatiaľ čo bolo nariadené a prijaté (aj keď veľmi správne a operatívne) stále nepostačuje, korona má stále navrch. A nikto predsa nechce zažiť čínsku, taliansku či španielsku cestu. Pokiaľ nie je účinná vakcína na toto svinstvo, tak asi najdôležitejším administratívnym opatrením, je sa snažiť zamedziť pohybu osôb na verejnosti v čo najväčšej možnej miere. Apel v tomto smere (bohužiaľ) neplatí, preto to treba riešiť, podľa môjho názoru, direktívne. Všetky štátne inštitúcie (samozrejme okrem strategických podnikov a prevádzok) by mali prejsť na útlmový režim, kde by na pracoviskách zostal len nevyhnutný počet zamestnancov „udržujúcich oheň“. A takýchto zamestnancov v štátnom / verejnom sektore rozhodne nie je málo. Zamedzí sa tak pohyb osôb na verejnosti, ich presun rôznymi dopravnými prostriedkami do práce (MHD, vlaky, autobusy... ako potenciálny zdroj prenosu nákazy), ako i kontakty osôb, kolegov na pracoviskách, lebo priznajme si, že rúška či akékoľvek ich náhrady nie sú všemocné. Myslím si, že nie sú v súčasnosti primárne akési administratívne úlohy, termíny, výkazy. To všetko vie počkať (samozrejme za predpokladu, že činnosti pre chod štátu budú zachované), prioritne musíme riešiť verejné zdravie obyvateľstva, bojovať za záchranu životov ľudí. Každý riaditeľ organizácie, každý riaditeľ odboru, každý vedúci oddelenia predsa vie, čo je ešte nevyhnutné v danej zložitej situácii a čo môže počkať. Kto môže ísť na HomeOffice, či má ísť radšej do „karantény“, do bezpečia svojho domova, aj keď „nespadá“ do kategórie Home Office. Ak to prípadne neumožňuje zákonník práce, ak sú tu predpisy, ktoré to „údajne„ brzdia, tak v tomto „vojnovom stave“ predsa musíme určiť jednoznačne priority a nastaviť pravidlá tak, že dočasne budú platiť tie nové, chrániace nás všetkých, naše zdravie, naše životy. Každý deň, každá hodina, každá minúta v tomto nerovnom boji je dôležitá, hrá veľkú rolu. Nepremárnime to, nezmeškajme to. Nehrajme sa na to, že tá naša prebujnelá administratíva nás zachráni. Nie. Zadefinujme si tvrdo priority a držme sa ich. Lebo potom už bude neskoro. A to nikto z nás určite nechce. Kto si to potom zoberie na svoje triko, kto si to morálne, čisto ľudsky sám pred sebou obháji, ak príde z radov zamestnancov, z radov jeho kolegov a podriadených nedajbože k tomu najhoršiemu... S čistým svedomím si potom zodpovie otázku, či som urobil všetko, čo sa dalo, čo som mal ?... Nehrajme sa na to, že to nejde, že sa to nedá, nebojme sa spraviť hoc aj radikálne rozhodnutia. Toto nie je hra, to nie je playstaition, to nie je virtuálna realita. A ak sa ukáže, že treba prijať ďalšie a ďalšie hoc aj tie najtvrdšie opatrenia, netreba váhať ani sekundu. A okrem toho náklady štátu na takéto riešenia (aj s náhradou mzdy „podomových“ pracovníkov) budú rozhodne a neporovnateľne menšie, ako náklady na prípadné ošetrovanie a liečbu pozitívne diagnostikovaných neustále rastúceho počtu občanov.
Samozrejme sa treba zamyslieť aj nad súkromným sektorom. Tam štát takéto páky (zatiaľ) nemá. Je to teda tiež na zvážanie majiteľov súkromných firiem, aké opatrenia prijmú. Ale ak by sa ukazovalo, že aj tam môže byť problém ohľadne verejného zdravia, musí štát v tejto situácii stáť aj nad tým...
Opatrení nie je nikdy dosť...
