obchádza ich to, akoby sa ich to netýkalo. Nesmierne ma mrzí, že práve tí kompetentní, (ne)zodpovední a tí čo majú na to dosah a možnosť a povinnosť rozhodovať, nehľadajú operatívne riešenia, neprijímajú razantné a nevyhnutné preventívne opatrenia, ktoré tak, či tak budú musieť pod tlakom okolností a vývoja situácie zaviesť, hoc už nebudú (bohužiaľ) preventívne, ale následné reagujúce na situáciu ex-post. Stále sa nechceme poučiť, že prevencia je (a to potvrdí každý odborník, každý fundovaný človek) tá najúčinnejšia metóda pred akoukoľvek chorobou, vírusom, pliagou... Ak ju zanedbáme, ak sa na ňu vykašleme, tak už len chytáme mačku za chvost a v tejto tragickej situácii chytáme už len ten koronavírus.
Sme nepoučiteľní, nepočúvame odborníkov, virológov, lekárov, neriadime sa už ani inštinktom pudu sebazáchovy. Hazardujeme nielen so svojím zdravím, ale aj so zdravím našich blízkych, so zdravím celého nášho okolia. Namiesto toho, aby sme sa snažili tomu zabrániť, naopak nerobíme preto nič zásadné. A to zásadné je, a to rozhodne nielen podľa mňa, absolútne sa izolovať od kontaktu s inými ľuďmi a chrániť tak seba aj svoje rodiny, aj za cenu obmedzovania (zatvárania) činností úradov, podnikov, fabrík. A to hneď (síce už včera bolo neskoro), nie zajtra, pozajtra, o týždeň a nielen stále alibisticky vyčkávať, odsúvať rozhodnutia. To nám nepomôže. Ide o čas, takýmto nekonaním ho strácame. Čas má zásadnú cenu, improvizáciami a strkaním hlavy do piesku sme ho už premrhali tragicky veľa. Z Číny dnes na základe matematických analýz vieme, že keby sa začalo konať o týždeň skôr, ochorelo by tam o 66% menej ľudí. A keby začali konať o tri týždne skôr, chorých by mali o 95% menej.
Nesmierne ma mrzí, že sa stále uzatvárame do súradníc toho, ako to nejde, ako sa to nedá, ako nám to zákony (zákonník práce) neumožňujú. Nikto tu nevolá po chaose a anarchii, ale teraz nežijeme normálnu dobu. Ak si to niekto ešte nevšimol, sme (a to všetci – aj tí hore, aj tí dole, aj tí „naši“ ľudia, aj my obyčajní občania) vo vojnovom stave a tak sa musíme aj chovať, a k tomu musíme prijímať adekvátne opatrenia a riešenia. Dočasné (verím, že dočasné, že raz vakcína zvíťazí nad zlom a vírusovou nenávisťou), že potom sa vrátime do civilizovaných koľají. Nerobíme stále preto dostatočne a hlavne rýchlo (okamžite) všetko, čo by tento vírusový útok mohol keď už nie zastaviť, tak ho spomaliť. Stále sa tvárime, že bez nás by to na úradoch nešlo, že sme nenahraditeľní, nepostrádateľní, že „zachraňujeme“ svet (zaujímavé, že v takom kolose a ekonomickom ťahúňovi fy Volkswagen to ide, no u nás v štátnych a verejných inštitúciách ani náhodou). Nevyužívame inštitút Home Office, nedávame ľudí do „karantény“ aj keď nie sú nakazení, nevykazujú príznaky choroby (nie sme ochotní ordinovať zatiaľ ešte molierovskú diagnózu "zdravý nemocný"), nedávame do karantény mestá, dediny, neobmedzujeme pohyb obyvateľstva, neobmedzujeme / nerušíme MHD či dopravu medzimestskú. Stále je tu pohyb ľudí a tým aj pohyb vírusu. Jediná preventívna cesta, ako to všetko spomaliť, pribrzdiť, je cesta izolácie. Ak niekto vie lepší spôsob, tak sem s ním ! A to hneď, okamžite ! Doporučovať ľuďom, aby si brali dovolenky (napriek tomu, že dovolenky sú primárne určené na iné účely), OČR-ky, PN-ky to absolútne nerieši. Samozrejme keď ide o život, každý si vyberie všetko, na čo má nárok, čo môže, tam nie je o čom. Ale kto má vešteckú guľu a povie, že na prekonanie tohto marazmu stačia tieto „výdobytky“ dovoleniek, OČR-iek, PN-iek ? Nuž ani tie najoptimistickejšie predpovede, scenáre, analýzy ani náhodou netvrdia, že sa s tým vysporiadame za dva, tri, štyri týždne... A čo potom, potom čo bude doporučované zamestnancom ? Ako sa to bude riešiť ? Budú posielaní domov, na náhradné voľno a pod . ? Bude sa to musieť riešiť tak či tak, len zbytočne oneskorene s ďalšími vážnymi dopadmi a dôsledkami. Nechápem prečo to však neriešiť hneď a tak šetriť ten drahocenný čas a nečakať na „červené“ čísla a kolaps zdravotníctva.
Každý sme zodpovední za svoje rozhodnutia, za svoje činy. Musíme začať od seba a správať sa tak, aby sme morálne i ľudsky obstáli. Pred sebou samým i pred občianskou spoločnosťou. Lenže celé to bremeno neleží len na našich pleciach, ale (spolu)nesú ho aj tí „hore“, ktorí držia v rukách kormidlo a riadiace páky. Tí si budú musieť (ak to dokážu) klásť otázky (a aj odpovede – ak to dokážu), či spravili všetko preto, aby v tejto morálnej a etickej skúške obstáli. Lebo nebudú v tých našich zemepisných šírkach „len“ chorí“, budú (bohužiaľ) aj straty. Práve preto sú riadiaci, aby rozhodovali a nie vyčkávali. A rozhodovali správne a včas. Čas sa kráti, verím, že to nepodcenia, že sú v obraze, že to vidia, vnímajú... Pretože ide o najväčšiu hodnotu, ktorú človek má, ktorú dostal do vienka – ide o život...
Snáď si už ľudia uvedomia, že život, že život v zdraví a skutočnom šťastí, čas strávený s blízkymi, je omnoho dôležitejší, než zarábanie peňazí a nakupovanie vecí, ktoré nám aj tak neprinášajú šťastie.
A že predovšetkým si to uvedomia tí mladí, tie mladšie generácie, ktorí sú často krát apatickí a ľahostajní k veciam verejným (a bohužiaľ i k verejnému zdraviu), akoby sa na to všetko pozerali len z diaľky, z okna pomysleného prechádzajúceho vlaku. Problém je, že už celé generácie u nás nevideli masovo zomierať ľudí na infekčné choroby. Nadobudli pocit, že už neexistujú, a že nám už nehrozia...
Len spoločnými silami, súdržnosťou, empatiou a solidárnosťou, správnymi a operatívnymi opatreniami a rozhodnutiami môžeme tento vlak úspešne dokočírovať do cieľovej stanice – v tomto prípade s názvom ZDRAVIE a ŠŤASTIE.
