Kedy, keď nie práve teraz ?

Autor: Miroslav Daniš | 2.4.2020 o 11:00 | (upravené 2.4.2020 o 12:43) Karma článku: 4,01 | Prečítané:  309x

V dnešnej turbulentnej dobe, v dobe kde hráme o čas, kde skutočne z tohto pohľadu žijeme v krajine (svete), kde zajtra znamená už včera (podobnosť s J. Fučíkom čisto náhodná),

sa na rebríčku tejto bláznivej turbo hitparády opatrení ocitol zrazu hit z názvom „Blackout“.

Spozorneli všetci, nastavili uši občania, politici, novinárska obec. Nie každému to ide do uší, niekomu to vyvoláva zimomriavky, prináša husiu kožu. Vyvoláva disharmóniu, neladí im to. Lenže tento hit nie je žiadny ľahký popík, ľúbivá muzika, obohratá platňa, je to vážna, ťažká muzika. A keďže je veľmi vážna, nesie v sebe aj veľmi vážne posolstvo. Posolstvo, nad ktorým sa musíme nielen my občania tejto krajiny zamyslieť a započúvať sa do neho, ale i celá svetová populácia naprieč touto planétou. Nesie v sebe prvky vážneho a zásadného rozhodnutia o určenie priorít. A to priority zdravia a života, resp. priority ekonomickej prosperity. V súčasnej pandemickej dobe sa totižto tieto dve veličiny nedajú skĺbiť, nemôžu byť dočasne v symbióze. Musíme sa (a to v čo najkratšom možnom čase, ktorý nám uteká medzi prstami) rozhodnúť. Samozrejme, že nikto z nás nemá vešteckú guľu a nevieme ako to dopadne, ale rozhodnutie je neodkladné, neminie nás.

Knieža Igor nastolil kardinálnu otázku a my musíme na ňu zodpovedne odpovedať. A to my všetci, občania tejto krajiny za prispenia odborníkov v tejto oblasti – epidemiológov, infektológov, profesorov, i ekonómov... Nesúhlasím s Pelem, s bývalým to premiérom, že o tom musia rozhodnúť politici. Politici musia len plniť vôľu ľudu a rešpektovať odborné názory a posudky a technicky túto vôľu ľudu zabezpečiť a pretransformovať do neodkladných opatrení. Keďže sa stále ukazuje, že opatrení nie je nikdy dosť (https://miroslavdanis.blog.sme.sk/c/530311/opatreni-nie-je-nikdy-dost.html) (a ako poznamenal vtipne môj priateľ Ďuri Turtev – ani cibule...) a keďže v tomto nerovnom boji s koronou ťaháme stále za kratší koniec a túto pliagu čisto demokratickými pravidlami a civilizovaným spôsobom neporazíme (https://miroslavdanis.blog.sme.sk/c/530934/mor-a-demokracia.html), premiér, ten súčasný, úplne legitímne načrtol ďalšiu možnosť. Nenastolil tieto pravidlá, len vyvolal úplne, podľa mňa, správne túto diskusiu. A my sa musíme rozhodnúť – Byť či Nebyť, Peniaze alebo Život. Zástancovia ekonomickej prosperity – predovšetkým veľké firmy, ktoré prej ťahajú našu ekonomiku (plne nezdieľam s nimi tento názor, nakoľko podľa mňa chrbtovou kosťou hospodárstva sú práve malí a strední podnikatelia...) v zastúpení Zväz(ák)ov zamestnávateľov či ficoidných odborov, zvyknutých na boľševické rovnostárske a paušálne náhrady a opatrenia v štýle „všetkým rovnako“ už natŕčajú nedočkavo ruky a tlačia nástojčivo na pílu a požadujú priam 100 % náhrady a pomoc od štátu, najlepšie ihneď. Lenže štát nie je dojná krava a môže dávať len to, čo má vo svojom vemene, tobôž keď mu 12-ročná sociálna vláda najsociálnejších demokratov vo svete zanechala (okrem prázdnych štátnych rezerv) vyprázdnenú domácu špajzu. A ešte aj dlhy v podobe neustálych schodkov štátneho rozpočtu. A nepočkajú ani na to, s akými opatreniami táto vláda ohľadne aj nich príde. Nikto nemá nadprirodzené schopnosti, nikto nemá dlhší deň ako 24 hod., nikto nemá čarovný prútik. Prečo sa neobracajú títo „veľkí“ na tých, čo to tu 12 rokov tunelovali, prelievali a ulievali naše peniaze, zveľaďovali svoje účty a majetky. Nech sa obracajú na nich, tam je toho neúrekom... Kladú dôraz na ekonomické priority, varujú pred ekonomickou krízou, kolapsom hospodárstva. Nikto to samozrejme nechce, každý by si chcel zachovať určitý štandard, istú životnú úroveň. Touto cestou sa rozhodol ísť aj sám „veľký a neomylný“ Trump, či Trump v London vydaní Johnson & Johnson (tamtiež https://miroslavdanis.blog.sme.sk/c/530934/mor-a-demokracia.html). A terazky všetci vidíme, kam to so svojimi krajinami a hlavne obyvateľmi dotiahli... Magori...

Dostali sme sa do bodu nášho najvážnejšieho a najzodpovednejšieho rozhodnutia. Stojíme na križovatke a musíme určiť smer nášho napredovania, nášho bytia, alebo zlyhania. Nikdy sme neboli, teda aspoň naše generácie, v takejto zložitej a náročnej situácii. Ale predsa je tu paradoxne v tomto marazme jeden plusový moment. Jedno pozitívum, ktoré by sme si mali plne uvedomiť a zamyslieť sa. Totižto tento koronavírus nás spomalil, natoľko zastavil, že ten čas (aj keď nie príliš dlhý) na zamyslenie nám „veľkoryso“ poskytol. Na to, aby sme sa obzreli späť a zamysleli  sa nad tým, kam sme svojím spôsobom života dospeli, čo sme s našimi domovmi, krajinami, s prírodou, so životným prostredím, s našou ešte stále modrou planétou, matkou Zemou spravili. Kam sme sa svojím konzumným spôsobom života „posunuli“, aké hodnoty (keď vôbec o hodnotách vo väčšine prípadoch možno ešte hovoriť), aký je zmysel nášho života, nášho bytia. Boli sme prefackaní a prefackávaní sme stále a stále, neprestáva to, nevieme to zastaviť. Asi si to zaslúžime. Sú to také výchovne facky (bohužiaľ aj za cenu tých najväčších obetí – ľudských životov), ktoré sme ako malí dostávali (a pomáhali), ktoré tie mladšie a najmladšie ročníky už nedostávajú (a tak nepomáhajú...). Stratili sme, vzdali sme sa akejkoľvek spoločnej zodpovednosti, poslušnosti. Preto je naivné si myslieť, že ľudia budú tie všetky dobre mienené opatrenia bez výnimky dodržiavať, plniť, sme s tým konfrontovaní denne, bohužiaľ. Egoizmus už je v nás až tak zakorenený, že sme sa zahľadeli len do seba a na seba. Doteraz to ešte ako tak šlo, lenže terazky je tomu koniec. Musíme precitnúť, zobudiť sa a upratať si ten bodrel v hodnotách. A nastoliť ten skutočný, ozajstný, stáročiami preverený zmysluplný rebríček hodnôt. Hodnotový rebríček morálky, empatie, súdržnosti, spolupatričnosti, zodpovednosti, tolerancie, pravdy, lásky a predovšetkým pokory. A uvedomiť si zase, že tou najväčšou hodnotou je život a to nie len ten ľudský, ale akákoľvek jeho forma na tejto našej planéte. Rozhodnúť sa medzi bytím a peniazmi, medzi životom a nezmyselným zhŕňaním materiálnych statkov, medzi zdravím a donekonečna prioritizovanou ekonomickou prosperitou. Načo nám bude zachovanie zamestnanosti, načo nám budú pracovné miesta, keď ich nebude kým možno obsadiť, keď ich nebude možné personifikovať. Keď sa nám však podarí život zachovať, prežiť to v zdraví s čo možno najmenšími „stratami“, tak potom tá ekonomická prosperita je na mieste. Ale zase len do tej rozumnej miery, aby sme nechodili opäť v kruhu, ako blúdny Holanďan...

Preto si myslím, že nastolená otázka Igora Matoviča je úplne správna a plne legitímna. Je na každom z nás, ako sa rozhodne a následne akou cestou sa vydáme, akú prioritu si zvolíme. A je jedno či to bude práve „Blackout“ alebo nejaký iný Out, to už je len technikália. Ale ak sa nezobudíme, ak neprecitneme, ak sa nepoučíme, nastupujeme cestu do pekla. Z tej už nebude návratu... Nikto z nás totižto nevie, nemá informácie, ako sa bude táto pliaga ďalej chovať, ako bude útočiť, aké zákernosti si pre nás ešte pripraví. Preto si myslím, že sa najprv treba vysporiadať s touto „sviňou“. Lebo ak zvolíme inú prioritizáciu, kto si zoberie potom na svedomie ľudské obete, životy a zdravie obyvateľov. Kto sa potom bude môcť pozrieť všetkým, ktorí to v šťastí prežijú, úprimne a bezproblémovo do očí, kto bude mať čisté svedomie a kožu na tvári, že postupoval správne...

Už stokrát bolo povedané, už stokrát bolo napísané, už stokrát bolo pertraktované, že ak vyrúbeme posledný strom, ak vylovíme poslednú rybu, ak bude posledná rieka otrávená, zistíme, že peniaze sa zjesť nedajú. Ak si už konečne neosvojíme túto magickú múdrosť starých indiánov, ak nezačneme žiť v súlade s prírodou (a zdravým sedliackym rozumom), sme na tejto planéte zbytoční, nepatríme sem... Ale ak si myslíme, že sem patríme, treba najprv zachovať ten život...

Marek Krajčí, súčasný to minister zdravotníctva, išiel do volieb s logom : „štát musí postaviť zdravie ľudí do prvej línie svojho záujmu“. Teraz je na to možnosť a povinnosť zároveň...

Kedy, ak nie práve teraz ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?